V piatok uplynulo 12 rokov od chvíle, keď ste bronzom otvorili galériu slovenských olympijských medailistov samostatnej éry. Zdá sa vám to už dávno alebo naopak?
„Z Atlanty mám spomienky, na ktoré sa nedá zabudnúť, no medzitým som prežil toľko iného, že prvá olympiáda mi pripadá hrozne dávno.“
Vtedy nováčik, dnes ste jeden z najskúsenejších. Šéfujete komisii športovcov, ba budete aj členom špeciálnej disciplinárnej komisie SOV na olympiáde. Myslíte si, že vás čaká veľa roboty?
„Dúfam, že nie. Bol by som rád, keby založenie komisie bolo len učinením zadosť pravidlám Medzinárodného olympijského výboru.“
Nehrozí, že bude potrebné riešiť podobný dopingový prípad ako v Aténach s Haborákom?
„Nemám dôvod o nikom pochybovať. Myslím si, že aj Milan sa dostatočne poučil. Ak sa také niečo stane, býva to skôr rozmar alebo skrat. Na sto percent verím, že celá výprava bude postupovať v zmysle fair play.“
Nepredpokladáte ani nejaký „nepredpisový“ prejav podpory Tibetu zo strany niektorého zo slovenských športovcov?
„To sú politické otázky a ja som vojak. K nim by som sa nerád vyjadroval. Nikomu nemožno nič zakazovať, ale bol by som rád, keby sme my športovci pokračovali v tom, o čo sme sa usilovali štyri roky. Aby sme sa sústredili na športové výkony a politické prejavy prenechali politikom. Ideme do Pekingu v záujme olympijskej myšlienky. Tou je spájať ľudí celého sveta a šíriť mier, radosť a šťastie.“
Dostali ste list šiestich slovenských mimovládnych organizácií s odkazom, že postaviť sa za ľudské práva je propagáciou ľudskosti? Mali ste byť jedným z adresátov.
„Možno mám niečo v pošte, ale ešte som sa k tomu nedostal.“
Nebáli ste sa, že výzvy na bojkot naberú celosvetový charakter a olympiáda na to doplatí?
„To boli politické šachy. Treba si uvedomiť, kto je na olympiáde pánom. Hry si založili športovci na to, aby sa na nich raz za štyri roky zišli a medzi sebou súťažili. Je neprimerané, aby do ich obrovského sviatku zasahovala politika. Športovci a Medzinárodný olympijský výbor nesmú podľahnúť kritike médií či záujmovým skupinám, ktoré šíria negatívne posolstvá. Nehovorím, že ide o nezmysly. Ak niekto za niečo bojuje, má to preňho zmysel. Športovci sú poslední, ktorí by chceli niekomu ubližovať.“
Pred olympiádami bývalo okolo vás veľké haló, teraz je naopak veľké ticho. Zámer?
„Celkom mi to vyhovuje. Nemám za sebou veľmi úspešnú sezónu.“
Uprednostňujete pripravovať sa v pokoji a odchádzať nenápadne?
„Keď ma niekto osloví, odpoviem, ale nie som typ, ktorý sa rád denne objavuje v médiách. Navyše, nemám prehľad o tom, čo sa deje, lebo v čase vysielania správ väčšinou ešte trénujem. Netuším, o kom sa pred olympiádou hovorí veľa a o kom málo.“
S akými cieľmi cestujete do Pekingu?
„Začiatok roka som mal veľmi dobrý. Potom však prišli problémy. Kvalitne som odstrieľal pár medzinárodných pretekov, ale neboli to Svetové poháre a z toho som trošku sklamaný. Čiže momentálne nemám prečo výskať či jasať. Snažím sa však ešte pracovať, dolaďujem formu a aj preto som rád, že ma médiá vynechávajú z hry. Olympiáda je vyvrcholením štvorročného obdobia, preto by som chcel na nej odviesť čo najlepší výkon, ale pocestujem na ňu trochu s malou dušou.“
Prečo? Rok ste odpálili dvoma medailami na vzduchovkovom európskom šampionáte, to vám muselo dvihnúť sebavedomie. Kde sa vyparilo?
„O sebavedomie nejde. Už pätnásť rokov som v jednom a tom istom kolotoči a niekedy zistíte, že hoci je pred vami veľká vec, nadšenie pre ňu nie je až také, ako by sa žiadalo. Prevýši ho pocit únavy a opotrebovania organizmu.“
Sebavedomie ubila únava?
„Strelecký tréning je veľká drina a keď sa podmienky naň nemenia k lepšiemu, zasahuje to zdravie viac, ako by malo a prenáša sa to aj do motivácie. Áno, vzduchovková sezóna dopadla dobre, ale v marci prišla malokalibrovková a keďže halu nemáme, trénoval som v chladnom počasí vonku a sadlo mi to na kríže. Prišli bolesti, aké som dovtedy nepoznal. Voľakedy som bol mladší, všetko som znášal ľahšie, ale síl ubúda. Nevešiam hlavu, ale keď príde rok ako tento, je volovinou sľubovať, že to na olympiáde ešte vyšperkujem. Keď sa finále podarí, bude to fajn, keď aj niečo viac, bude to vynikajúce. A ak sa finále nepodarí, budem zvažovať, čo ďalej.“
Pred rokom ste sa stali európskym šampiónom v trojpolohovej streľbe z malokalibrovky. Dnes formu nemáte porovnateľnú s granadskou?
„Na tréningoch momentálne strieľam na úrovni výkonu z majstrovstiev Európy, možno aj lepšie, lebo technicky som nepadol. Problémom je únava, ktorá sa prejavuje v pretekoch a ktorá generuje chybičky.“
Nemali ste ich tento rok akosi primálo?
„Každoročne uberám z ich počtu. Roky pribúdajú, treba šetriť sily. V pretekoch vydá človek veľa energie. Niektoré trvajú hodinu pätnásť, ale niektoré až tri a pol hodiny. Sezóna je rýchla a nabitá a keď človek ide z pretekov na preteky, ide aj z chyby do chyby. Ja sa nerád v pretekoch dopúšťam chýb. Radšej v tréningu streľbu očistím a až potom sa idem otestovať.“
V máji ste si vyskúšali pekinskú strelnicu. Vraveli ste, že od nej krajšej niet, ale na druhej strane ste k nej mali výhrady. Ako to ide dokopy?
„Strelnica je fakt veľkolepá. Snívam, že raz aspoň spolovice takú budeme mať aj na Slovensku. Jediný problém je v jej malokalibrovkovom sektore a spočíva v tom, že keď fúka vietor, v strede streleckého poľa nie sú rovnaké podmienky ako po krajoch. Bočné steny eliminujú vietor a ten víri v strede. Z tých, ktorí strieľali v strede, sa v máji dostal do finále len jeden pretekár. Keď sa rozfúka aj počas olympiády, hlavnú rolu zohrá žreb. Keď nebude fúkať, môžu sa zrodiť aj svetové rekordy.“
Ako je to v streľbe: štandy si osobne žrebujete z klobúka?
„Minule na majstrovstvách Poľska som zažil aj to, ale štandardne sa štartová listina nahodí do počítača, ktorý systémom generátora náhodných čísel pridelí poradie.“
Ako ste na tom vo jednotlivých svojich disciplínach – ktorá je momentálne tromfová?
„To sa nedá takto triediť. Z času na čas dosahujem úspechy v každej z nich, ale takých nás je vo svete dvadsať a každý môže vyhrať. Je len pár takých, ktorí sa na stupňoch objavujú pravidelnejšie: Američan Emmons, tohto roku i Ukrajinec Ajvazian. Treba byť trpezlivý, čakať na šancu a pokúsiť sa ju využiť. Môže prísť v ktorejkoľvek z disciplín. Malým prekvapením by bola možno ležačka, ale aj v nej som tohto roku vyhral, dokonca na výborne obsadených pretekoch v Plzni.“
Strelec Gönci má o osem rokov mladšiu trénerku
Štvrtá olympiáda, tretí tréner. Vlastne trénerka. Jozef Gönci má tridsaťštyri rokov. Ivana Švecováo osem menej.
BRATISLAVA. Bol na troch olympiádach a na každej sa dostal aspoň raz do osemčlenného finále. Dokonca aj v Sydney, kde ho prikvačila choroba a jednu z troch disciplín preležal.
Okrem hviezd vodných športov malo Slovensko pod piatimi kruhmi vždy ešte jednu stelesnenú spoľahlivosť. Bol ňou strelec Jozef Gönci.
Pred dvanástimi rokmi v Atlante získal prvú našu medailu v ére samostatnosti. Mal vtedy iba dvadsaťdva. Po ôsmich rokoch v Aténach trafil späť na výslnie a k jednému bronzu pridal druhý.
„V Atlante som ešte nepatril do užšej svetovej špičky. Prekvapil som aj sám seba,“ priznáva. „Podarilo sa mi odviesť to, čo som mal natrénované.“
Na Sydney 2000 nerád spomína. V dvoch predošlých rokoch bol najjagavejšou hviezdou streleckého sveta, ale hry prestonal a preslzil. To najhoršie nastalo po nich.
„Prišlo nepríjemné obdobie obrovskej samoty,“ konštatuje.
Od rozchodu s Antonom Beľákom nedokázal nájsť stálejšieho trénera. Pred olympiádou 2004 v Aténach sa dal dokopy s tenisovým rozhodcom a psychológom Antonom Babíkom a prospelo mu to. „Celkom dobre sme trafili prípravu,“ pochvaľoval si.
Ani tento zväzok však dlho nevydržal. „Ja som neodišiel od žiadneho trénera okrem Štefana Štafena-Krčmára,“ pripomína.
„Ďalším nevyhovovali plat alebo podmienky. Neplietol by som do toho vzťahy ani moju osobnosť. Nebol som z toho šťastný.“
Potom bol Gönci zasa sám. Pred časom však začal spolupracovať s juniorskou majsterkou Európy 1998 Ivanou Švecovou a tvrdí, že im to klape.
Napriek tomu, že trénerka má o osem rokov menej ako on.
„Mnohých to prekvapuje. Ivča je však veľmi snaživý typ človeka. Ja mám rád ľudí, ktorým netreba veľa rozprávať, ktorí vedia čítať myšlienky,“ vraví.
„Ako bývalá úspešná strelkyňa rozumie psychike športovca. Samozrejme, nemá prax dlhoročného trénera, ale má profesionálny prístup. Ako to bude ďalej, netuším. Bavíme sa o streľbe, navzájom spoznávame myšlienkové pochody. Uvidíme.“
Gönci zatiaľ s každým trénerom na prvej olympiáde získal medailu. Uvidíme, či aj so Švecovou.
(mo)
Jozef Gönci
Narodený: 18. marca 1974 v Košiciach
Klub: Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica
Trénerka: Ivana Švecová
Funkcie: predseda komisie športovcov SOV, člen výkonného výboru SOV, člen rady ministra školstva pre šport
Ocenenia: najlepší svetový strelec rokov 1998 a 1999, najúspešnejší športovec SR 1999
Olympiáda: tri olympiády, dve bronzové medaily
MS: jedna zlatá, dve strieborné, jedna bronzová
ME: štyri zlaté, sedem strieborných a deväť bronzových
