Ak ste prešli čo len pár kilometrov rakúskymi cyklochodníkmi, viete, že zablúdiť na nich je temer nemožné. Po celej ceste vás sprevádzajú informačné panely, náučné chodníky, zážitkové trasy, tematické okruhy, informácie o pamiatkach, ubytovaní, reštauráciách, bioobchodoch a viechach či chránených živočíchoch; pri každom odbočení šípky. Ešte aj v susednom maličkom Hainburgu som vedela, že pre nich ako cyklistka existujem.
Priamo na hraniciach nechávame za sebou posledný rakúsky panel s prehľadnou mapou, lavičkami, stolom a pergolou.
Vstupujeme na Slovensko a pozeráme na cyklotrasu očami cudzinca (vieme, že tadiaľto pôjdu na bicykloch Andrzej a Natalia, s ktorými sme sa zoznámili v kempe, ale aj dvojica mladých Čechov, ktorí sa tešia na Bratislavu, lebo ju v živote nevideli; na cestu sa nás spytujú Rakúšania, ktorí sa tadiaľto vybrali a naspäť do Viedne sa vracajú loďou, či Švajčiarky, ktoré pokračujú až do Budapešti...).
Na slovenskej strane prestávate ako cyklista alebo cyklistka existovať. Nedozviete sa, ktorým smerom a koľko kilometrov je Bratislava, čo ponúka mesto, čo ponúka okolie; nedozviete sa o pestrej ponuke cyklistických trás, ktoré by ste v polmiliónovom meste s úžasným prírodným zázemím očakávali. Nik vás neinformuje, čo vás čaká na pravej a čo na ľavej hrádzi a koľko kilometrov je po Jarovce, po Rusovce, po Rajku, po Budapešť.
Tesne pred Novým mostom sa konečne objaví (tiež prvé a jediné) značenie cyklocesty. Hneď za ním ako bonus čaká cyklistov cesta bez horizontálneho značenia, určujúceho, že je aj pre nich - zato s krajnicami blokovanými autami. Tí, ktorí sa rozhodnú prejsť mostom na druhú stranu do centra Bratislavy, stretnú sa so zaujímavou ústretovosťou: na jedinom mieste, kde je obrubník chodníka prispôsobený nájazdu, aby sa dalo plynulo vyjsť na rampu mosta, je vytvorená bariéra z ťažkých kvetináčov. Značenie na moste je síce viditeľné, ale chaotické, lebo nie je jasné, ktorá strana je pre bicyklistov a ktorá strana pre peších. Nakoniec je to jedno, pretože keď ponad Dunaj prechádzam, vyrúti sa proti mne na lávke pre peších motorka s dvoma jazdcami.
Som doma....
P. S. Tento článok nemá byť o tom, akí sú cyklisti v Bratislave stratení a ohrození (o tom budem ešte písať), ale hlavne o tom, ako hlavné mesto Slovenska zlyháva vo vlastnej propagácii a elementárnej slušnosti voči svojim návštevníkom na bicykloch.
Autor: Zora Pauliniová
