Svoje stratené dieťa oplakali. Všetci ich utešovali, že ďalšie tehotenstvo dopadne dobre. Lenže ďalšie tehotenstvo nie a nie prísť. Príčinu našli až lekári v Prahe. Mária nakoniec po liečbe otehotnela a dnes má malého chlapčeka.
Anna. Keď nastupovala k nám do zamestnania, mala 38. Trpela opakovanými zápalmi močových aj reprodukčných orgánov, ktoré spôsobili nepriechodnosť vaječníkov. Vyzerala, že už je so situáciou zmierená. O to viac nás prekvapila, keď si s manželom krátko po štyridsiatke dieťa adoptovali.
Zuzana. Lekárka. Od puberty trpela hormonálnou nerovnováhou, ale lekári to zistili, až keď nemohla otehotnieť. Absolvovala jeden cyklus IVF a skoro ho neprežila. Odvtedy trpí zvýšenou dráždivosťou močového mechúra, prekonala dve pľúcne embólie, každá ďalšia môže byť smrteľná. Dieťa dodnes nemá.
Bolí iba duša
Toto sú len niektoré možné odpovede na otázku: Prečo ešte nechcete mať deti? Niekde som čítala názor, že psychické vplyvy neplodnosti sú porovnateľné so psychickými vplyvmi rakoviny. Na rozdiel od človeka s onkologickým ochorením sú však navonok mladí, zdraví a nič ich nebolí. Okrem duše. Okolie to ťažko chápe, často tento stav považuje za rozmaznanosť, egoizmus alebo pohodlnosť. Na rozdiel od rakoviny, ktorú dospelý človek nikomu nebude zazlievať, v ich prípade sú výčitky úplne bežné. Bežné sú poznámky rodičov a starších príbuzných o tom, kedy ich mladí konečne spravia starými rodičmi. Sťažnosti pred celou dedinou, že oni sa tých vnúčat asi nedočkajú, lebo mladí majú kopu iných priorít.
Jav je to taký častý, že s kamarátkami sme sa už dávnejšie zhodli, že mladých párov, ktorým zdanlivo nič nechýba, sa už ani nepýtame, kedy plánujú deti.
Prípadne vtipnejšie: kedy sa do toho dáte? Lebo šanca, že už sa do toho dali a výsledok nikde, je vysoká. Ľudia sa túto skutočnosť s druhými ťažko delia a radšej si vymýšľajú spoločensky akceptovateľné výhovorky. Veď ani tí šťastnejší v spoločnosti priateľov a rodiny nerozoberajú detaily splodenia svojho potomka ako námet na šťavnatú diskusiu.
Vedia to aj bez rečí
Nepotrebujú ani reči o tom, že deti sú najväčším pokladom. Oni to dobre vedia. A naučili sa aj to, že deti sú dar, ktorý sa nedá vymodliť, vyžiadať ani vyplakať. Liečba je proces, ktorý trvá roky. Rok sa snažia, či dieťa nepríde, potom sa začnú zaujímať, čo sa s tým dá robiť. Bežné vyšetrenia. Rozbory krvi, odbery ejakulátu, ultrazvuky, laparoskopie, operácie, IUI, IVF, možností je veľa, všetkého je akosi priveľa. Mesiace sa menia na roky a oni popri tom stále dúfajú. Sklamanie každý mesiac, znova a znova. Niekedy príde na adopciu, niekto sa na ňu necíti. Známi aj neznámi, ktorí ich situáciu nepoznajú detailne, ďalej vyčítajú.
Deti buď sú, alebo nie sú. Tí, čo by ich chceli, a nemajú, sa s tým snažia vyrovnať, aj keď z pohľadu väčšinovej spoločnosti netradične. Niektorí začnú cestovať, iní sa dajú na šport, ďalšia buduje kariéru. Pre nich sú tieto aktivity akousi neplnohodnotnou náhradou, protézou za ich život, ktorý nemohli žiť. Človeka po rakovine sa tiež nepýtate: Prečo nemáte nohu? Preto im to nerobte ešte ťažšie otázkami: Prečo nemáte deti? Nepýtajte sa ich.
Autor: Alica Krakovská
