„Pre obec to neznamenalo nič,“ hovorí starosta Lozorna Ľubomír Haramia. Vraj bolo úplne jedno, či tam vojaci boli, alebo nie. „Štyria-piati nám pomáhali čistiť ulice po povodni,“ pripomenula jeho kolegyňa.

Asi pred rokom a pol približne stočlenná posádka definitívne odišla. Väčšinu z nej podľa starostu tvorili dôstojníci. Dôstojníci dodnes bývajú v bytoch v Lozorne a do práce dochádzajú do iných posádok, ktorých je v okolí dosť.

Dve jednoposchodové budovy za dedinou strážili traja vojaci. Armáda ich predáva.

„Nakupovali tu občas,“ hovoria v najbližších potravinách. „Najčastejšie v lete malinovky.“ Nešlo však o významného zákazníka. Mäso a pečivo privážali vojakom z Malaciek, v Lozorne pekáreň nemajú a ani tamojší mäsiari na armáde nezarábali.

Tesne popoludní popŕchalo, v Hostinci u Celára, do ktorého mávali vojaci najbližšie, však nikto nesedel. „Skôr robili neporiadok. Mne rozhodne nechýbajú,“ spomenula si na vojsko výčapníčka.

O budúcnosti kasární sa v dedine povráva aj to, že by do nich mali nasťahovať Rómov z Plaveckého Štvrtka.

Bojová i tylová časť rádiotechnickej hlásky v Zohore ležia približne v polovici cesty zo Zohora do Vysokej na Morave, ktorá leží tesne pri hraniciach. V Zohore na obecnom úrade ani netušili, že vojaci oficiálne patrili k tejto obci. „Občas sem chodili, to je pravda.“

V bojovej časti asi na ploche futbalového ihriska stávalo do októbra šesť radarov. Vojakov tu bývalo asi sedemdesiat až osemdesiat, v minulosti i viac. Dôstojníci bývali v Malackách, Stupave a nakoniec v Bratislave.

Za plotom tylovej časti sa pôvodne začínalo hraničné pásmo a známe ostnaté drôty. Sídlili tam pohraničníci, dodnes tam stoja ich psince. Na mohutných orechoch visia tenisky, ktoré vyhadzovali šťastní vojaci, keď odchádzali do civilu.

„To, čo vidíte, je luxus oproti tomu, čo tu bolo, keď sme sem prišli,“ hovorí Viktor Valovič, jediný civilný zamestnanec útvaru, ktorý tu pracoval dvadsaťjeden rokov. Prízemné budovy však nijako luxusne nevyzerajú.

„Všetky okná som povymieňal, pôvodne bol celý dvor samé blato. Cestu nám v osemdesiatom roku cestári vyasfaltovali za dve fľašky, keď robili hlavnú.“

Maskovaná bola len bojová časť. Drevená budova je dodnes z jednej strany obalená pletivom, aké sa používa na vtáčie voliéry. „Bolo to proti žiareniu. Radar, to je to isté čo mikrovlnka. Vždy ju nechajte dve-tri minúty stáť a až potom ju otvorte,“ hovorí Valovič.

Mäso a pečivo sem nevozili zo Zohora, ale z Malaciek, niektoré potraviny však vojaci chodili nakupovať do dediny. „Určite to cítime, mesačne tu minuli aj dvadsaťtisíc korún,“ povedali predavačky v potravinách, kam sa chodilo najčastejšie. Radary sú aj pri Bratislave v Mierove. Tam V. Valovič ako zamestnanec patrí, kým sa nerozhodne čo ďalej. „Človeku je smutno. Ani nie tak z toho, že to tu zrušili, ale z toho, ako s ním zaobchádzajú. Nechcú mi dať odstupné.“ Verí, že radary zrušili, lebo si to vymyslel Pavol Kanis. (fw)