Človek však cíti, že táto vtipná a charizmatická dáma vie byť veľmi, veľmi nepríjemným protivníkom pre tých, ktorí si mýlia obchod, povedané jej štýlom, s odžubávaním.

Ako ste sa dostali k vašim "spotrebiteľským" aktivitám?

Som v tejto oblasti jeden z mála neamatérov - obsadili si ju totiž ľudia, ktorí si mysleli, že sa tým dá zarobiť. Ja som vždy vedela, že sa nedá. Každý si myslí, že som právnička, ale vyštudovala som prírodné vedy. Zaoberala som sa fyziológiou, pretože to bolo najbližšie k medicíne. Tú som chcela robiť, ale keďže som bola kádrovo zlé dieťa, nezobrali ma. Vo výskumných ústavoch som sa však necítila dobre. Napríklad taká vec - psy mi veria, milujem psy - a preto som ich musela vodiť na smrť, keď sa robili pokusy. Mne sa totiž nepriečili, verili mi. Povedala som si, že od tohto idem preč a začala som niečo úplne iné - v Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej inšpekcii. Vzhľadom na môj kádrový pôvod som vyfasovala oddelenie štátneho skúšobníctva, čo nikto nechcel robiť, lebo tam bolo treba veľmi veľa študovať. Narodil sa mi syn a vedela som, že keď nebudem špičkový odborník, vykopnú ma. Napriek mojej povahe, ktorá práve neobľubuje vŕtať sa v zákonoch, som sa musela vypracovať. Takže sa v kontrole vyznám.

Boli pred revolúciou kvalitné potraviny?

Boli časy, keď dennodenne chodilo do Viedne auto, ktoré papalášom vozilo pečivo, mliečne výrobky a podobné veci dennej spotreby. Pred našimi hranicami bolo upozornenie, aby nekupovali na Slovensku tie a tie výrobky, lebo sú zdraviu škodlivé. Pointa bola v tom, že u nás sa predávali potraviny preverené, ani jeden západný štát nemal taký kontrolný systém, ako sme mali my, a tie tabule boli súčasť obchodnej vojny miestnych výrobcov. Aby si nakúpili ich výrobky a nekupovali u nás.

Čo bolo po revolúcii?

Išla som do VPN. Vedela som, že problémy spotrebiteľov začnú byť skôr či neskôr aktuálne, a chcela som, aby sa na to myslelo. Ale oni mali iné starosti, a, slušne povedané, kašľali na nás. Priamo tam spontánne vzniklo Fórum spotrebiteľov. No jedna vec je vyznať sa v kontrole, potravinovom kódexe, a druhá, čo s tým v zmenených podmienkach. Tak som natankovala do mojej rozheganej škodovky tisícky a išla do Viedne. Pýtala som sa na rôznych organizáciách. Narazila som na jedného staršieho pána, doktora Koppeho, ktorého volali spotrebiteľský pápež. Pracoval v organizácii na ochranu spotrebiteľov, ktorú z tretiny financoval štát. Stal sa mojím učiteľom, vodil ma po svete. Pýtala som sa, prečo to všetko pre mňa robí. Povedal, že vidí, že som podobný typ ako on - nepýtam sa na peniaze, ale na problematiku. Lákala ho predstava, že sa niekto vyhne chybám, ktorých sa dopustil. No asi ma vychoval až príliš dobre, lebo sa snažím o absolútnu korektnosť. Fórum spotrebiteľov napríklad úplne odmieta dary a finančné príspevky. Na Slovensku totiž stále nemáme právo pohrýzť ruku, ktorá vás kŕmi.

Kto vás financuje?

Nikto. Robíme to ako službu. U nás sa dobrovoľníctvo trochu zvrhlo, pretože ľudia si myslia, že sa z toho dá žiť. V zahraničí je dobrovoľník ten, kto má ekonomické zázemie, je dôchodca alebo študent a dáva svoje vedomosti grátis. Ale aj štát sa zvrhol, lebo v zahraničí náklady na takéto organizácie zväčša znáša práve on. Lebo to robíme v záujme ľudí. Ale náš štát na to ... robí nevoňavé kôpky. Dôkazom je, že 180 miliónov sa cvaklo za nepodarenú kampaň k prechodu na euro. To je úplne kontraproduktívne, obchodníkov len zbytočne upozorňujú, aby zvýšili cenu, ešte kým to bude Slovenská obchodná inšpekcia kontrolovať, čo už aj urobili. Na to 180 miliónov majú, ale aby podporili organizácie, ktoré robia niečo pre občanov, tak to nie.

Čo podľa vás prinesie prechod na euro? Na čo si máme dávať pozor?

Treba skončiť s pravidlom "drobné si nechajte". Treba si dať všetko vrátiť do posledného centu a až potom nechať uvážené prepitné. Ďalšie pravidlo je - zbavovať sa mincí. Treba sa zasa naučiť hrabať sa v drobných a čo najrýchlejšie ich míňať. No a, samozrejme, treba si uvedomovať cenu vecí, lebo všetko sa bude zdať lacné a potom môže človek v polovici mesiaca ostať totálne holý.

Aké budú problémy?

Myslím, že rady pri pokladniciach budú dlhšie a všetko si odnesú pokladníčky, pretože to potrvá nejaký čas, kým sa nový systém zabehá. Mimochodom, v tej eurokampani za 180 miliónov som nikde nepočula, že by zdôraznili fakt, ktorý nemusí byť každému jasný - platia všetky euromince z celej Európy a u nás sa dá platiť eurom aj z Vatikánu, aj keď neviem, kto by to robil, lebo vatikánske mince majú mnohonásobne vyššiu hodnotu, je to rarita.

Na internete som márne hľadal stránku Fóra spotrebiteľov. Vy ju nemáte?

Nemáme. Statickú, nemennú stránku nechcem a správcu treba zaplatiť. Kto chce, kontakt si nájde, na internete mám aj telefónne čísla. Denne mám aj tridsať-štyridsať telefonátov, čo je v poriadku, pokiaľ nepozerám správy alebo sa večer už neukladám spať.

Aké kauzy riešite?

Už sa vyrovnávame zahraničiu. Najviac sťažností je na oblečenie, nábytok, cestovné kancelárie. Evergreenom je obuv. Obchodníci sa totiž nesprávajú mravne. Kúpite si nejakú špecializovanú športovú obuv za päť-šesťtisíc, niečo sa s ňou stane a v obchode vám zahlásia, že to bolo nevhodne nosené. Ale ako to má človek nosiť? Má chodiť na rukách? Alebo má trekové topánky nosiť do divadla? A to sa naozaj nebavíme o tom, že napríklad by sa halové tenisky nemali nosiť von. Fascinujú ma obchody, kde držia z každého typu obuvi tak jeden pár. V civilizovanom zahraničí je to nemysliteľné. Podľa predpisu musia mať celú škálu.

A čo potraviny? Takéto kauzy sú dosť viditeľné.

Keď sme začínali, sťažností na potraviny bolo asi päťdesiat percent. Dnes sú potraviny iba malou čiastkou. Občas vznikne hystéria s éčkami, pritom éčka nie sú nebezpečné, ak sa človek nestravuje jednostranne. To sú kontrolované veci a obsahujú ich aj produkty, ktoré sa tvária mimoriadne zdravo. No a potom sa prevalí niečo ako nedávno s tonou hnilého mäsa. Ale to je všade. Ak je ľudský faktor svinský, nedokážete ho vyblokovať nijakým zákonom.

Firma, ktorá sa snaží predať tonu hnilého mäsa, zaplatí pokutu a ide ďalej, akoby sa nič nestalo. Nemali by sa zvýšiť za takéto veci postihy?

Ja by som to hodila pod trestný zákon a keď niekto urobí takéto niečo, mal by ísť sedieť. Ale tu je zasa riziko, že by išla sedieť menšia ryba a ten, kto to zavinil, by ostal čistý.

Dosť neprehľadná situácia je v oblasti mobilných operátorov. Pri špeciálnych akciách je veľa vecí napísaných maličkým písmom, zvýhodňujú sa noví klienti na úkor starých a podobne. Čo si o tom myslíte?

Podľa mňa sa správajú vrcholne nemravne. To je podobné ako pri tej obuvi - máte niečo s mobilom a v servise povedia, že doska bola skorodovaná. Ale čo keď už bola taká pri montáži? Čo sa týka zvýhodňovania nových klientov, je tu jedna rada: Buďte fluktuantom a netýka sa to iba mobilných operátorov. Meňte poskytovateľov, operátorov, poisťovne. Dokonca aj v rámci jednej poisťovne je niekedy výhodné vypovedať poistku a dohodnúť nové podmienky. Treba aj sa jednať. Ak vás nechcú stratiť, môžu ponúknuť lepšie podmienky. To treba využiť. Obchod je hra.

Vás asi nemajú niektorí ľudia veľmi radi, že?

To teda nie, ale ja som hrdá na to, že som enfant terrible. Vyhrážky, nadávky, toho som si užila. Národniari mi napríklad nadávajú, že radím ľuďom kupovať v zahraničí, ak je to pre nich výhodnejšie. Obchodníci ma nemajú radi.

Práve prebiehajú letné zľavy. V tomto smere sa to na Slovensku zlepšuje - človek sa môže obliecť a obuť naozaj veľmi lacno.

Tú povestnú "blbú náladu" v spoločnosti spôsobuje aj to, že podpriemerne a priemerne zárobkoví ľudia takisto túžia po luxusných veciach ako tí bohatí. Nespokojnosť ľudí vyplýva z toho, že si trvale pripadajú, že sú béčka. To sa týka hlavne mladých ľudí. Je však zlé, ak niekto úplne okato ukazuje, na čo má. Programy a články o celebritách sú toho plné, hovoria tam o tom, ako niekto dá 250-tisíc za bundu, iný milióny za hodinky či 40 miliónov za auto. To je dnes národný šport. Podnikatelia hneď potrebujú veci, ktoré nezodpovedajú ich príjmom a stavu. Toľko obrovských ťažkých áut, čo u nás majú, v zahraničí nevidíte. Viete, čo platilo v obchode? XY a syn. Budovali sa dynastie a tradície. U nás si podnikateľ hneď kúpi mercedes a postaví desaťizbový dom. Som zvedavá, čo v toľkých izbách robia. Ak si myslia, že deti ostanú s nimi, veľmi sa mýlia. A tí, čo už majú peniaze? Na Západe je bežné, že bohatí dávajú na charitu. Veď to nemôžu minúť ani oni, ani ich potomkovia. Ale u nás len akumulujú.

A čo lacný tovar v tržniciach, je bezpečný?

Mal by byť. Máme dosť kontrolných orgánov, aby sa nič nebezpečné nedostalo cez hranice. Dieťaťu by som však neobliekla veci z trhu, ktoré by som predtým nevyprala.

Obchodné reťazce sú objektom rétoriky súčasnej vlády. Ako sa na ne pozeráte z pohľadu zákazníka?

Boh uchovaj pred chvíľou, keď by reťazce zdvihli kotvy a odišli. Nastala by cenová kalamita. Napríklad v Prievidzi je chlieb lacnejší ako v Handlovej o desať korún na kile. Prečo? Lebo v Prievidzi sú reťazce a v Handlovej nie. Je známa vec, že vidiek je dnes drahší ako mesto. Malý obchodník, ktorý nemá konkurenciu, si robí, čo chce. A veľmi dobre si uvedomuje, že človek nebude pre potraviny chodiť do vzdialeného hypermarketu. No aj tu platí, že ryba smrdí od hlavy a všetky tieto negatívne názory, napríklad na reťazce, do obyvateľstva dostáva verchuška.

Dodávatelia sa sťažujú na podmienky v hypermarketoch.

Tí nech sa naučia dodržiavať termíny a dodávať tovar v dohodnutom množstve. Ale u nás platí "cól sem - cól tam", čo je v obchode smrteľný hriech. Takže reťazce ešte aj umravňujú dodávateľov.

Fico sa rád vyhráža, ako dá reťazcom po prstoch.

Tak to by som chcela vidieť. Občas ma štve, ako sa politici chvália, ako sa rozumejú obchodu, a pritom do obchodu páchnu, len keď si kupujú nové auto. A ešte aj vtedy im fúkajú "brčkem do valagy", ako sa hovorí v Ivanke. Obchod je zložitý mechanizmus, keď mu niekde dáte ranu pod pás, tak sa to zosype na desiatich miestach naraz.