Henrieta Ruf je doteraz u nás neznáma autorka, ale s jej debutom prichádza do slovenskej literatúry pozoruhodný talent. Hlavná postava nemá v každej poviedke to isté meno, no všade ide o ten istý typ bytosti vnútorne rozdvojenej, plnej protikladov, náhlych prechodov a premien z jedného „skupenstva“ do druhého, vajatajúcej medzi snom a realitou, medzi chcieť a byť, až sa sama - ale dosť neoprávnene - nazve chameleónkou.
Už v prvej, najdlhšej poviedke rozvinula autorka tento princíp premeny na postave dievčiny, ktorá sa kúpe nahá vo vani a naraz sa v jej fantázii voda vo vani zmení na more, vedľa seba na pláži zbadá nejakého muža s knihou a zrazu sa obaja nájdu v tlame veľryby. Konverzácia medzi nimi je so zreteľom na danú situáciu dosť bizarná, keď sa bavia o knihe alebo hrajú karty.
No ani tu, ani v iných poviedkach netreba hľadať nejakú logiku alebo motiváciu činov, hoci autorka popri prevládajúcej hre voľných predstáv a relativizovaní vecí („všetko je tak, ale aj celkom inak“) vyslovuje niekde zreteľne, inde menej zreteľne určitú filozofiu svojej postavy, ktorá ňou zdôvodňuje svoju zvláštnu existenciu. A tá sa dá vyjadriť myšlienkou, že treba, aby človeku niekto chýbal; napriek tomu, že jej postava na jednom mieste tvrdí, že jej stačí model „vzťahovej slobody“ a nežiadajú sa jej „emočné väzby“, kým v iných poviedkach zasa nezaprie hľadanie chýbajúceho.
Autorka veľmi obratne narába s textmi svojich poviedok: zavše priam demonštratívne redukuje dej buď na epizódu, či záznam dojmu, inde delením na kapitoly akoby avizovala dlhší útvar, mininovela však z toho nie je.
Čaro a napätie Rufovej práce spočíva v tom, že bez dušespytných analýz a detailizovania predvádza postavu, ktorej chýba elementárna citová výbava, preto hľadá pre ňu podnety; nie je však ani frigidná, ani nymfomanka: „nepoznala plán svojho života a teda nemohla žiť jeho napĺňaním.“
Spomenuté hľadanie chýbajúceho sa uskutočňuje všelijako: raz povie nejakému mužovi, že ho potrebuje objať, aby sa uistila, že medzi nimi nič nie je, inokedy na otázku známeho, či chce s ním žiť, odpovedá s miernym zaváhaním kladne, hoci ho bližšie nepozná a vykľuje sa z neho beznádejný ožran, o ktorého sa príkladne stará, až kým od neho neujde.
Takýto typ nie šťastnej postavy by mohol prepadať zúfalstvu, ale autorka vedie text skôr v rovine mierneho humoru a intelektuálnej hry. Chvíľami to vyzerá, akoby skúšala seba samu ako spisovateľku, keď zhustene informuje, čo by ešte v poviedke mohlo byť.
A myslím, že sa to podarilo a že s týmto menom, o ktorom chýbajú na záložke aspoň najzákladnejšie údaje, sa ešte stretneme.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
