BRATISLAVA. Valné zhromaždenie Slovenského olympijského výboru uzavrelo pekinskú nomináciu uplynulú sobotu. Dizdarevič (26) splnil olympijský limit v nedeľu.
Predvčerajšie rozhodnutie olympijského výboru, že súpiska je konečná, zaznelo atlétovi ako „rozsudok smrti“.
Volal by aj prezidentovi
„Nevzdal som to. Telefonoval som všade, kam som vedel číslo. Na atletický zväz, olympijský výbor. Keby mi dal niekto kontakt na prezidenta republiky, zavolám aj jemu,“ hovoril včera Dizdarevič.
„Všetko mi pripadalo veľmi nespravodlivé. Na zväzovom internete som si prečítal, že kritériá môžem plniť do nedele. Tréner Bezdíček o mojom pokuse vedel.“
Šéfka zväzu Mária Mračnová priznala: „Nedocenili sme, a, žiaľ, aj zabudli na Slavenovu šancu. Mohli sme ho na súpisku zaradiť podmienečne.“
Z nemožného možné
Hoci Mračnová a šéf Slovenského olympijského výboru František Chmelár pracujú pod strechou jednej budovy, úradovanie pri nominácii má prísne postupnosti.
Mračnová napísala list Chmelárovi, aký význam má Dizdarevičov výkon pre našu atletiku. Ide o kráľovský desaťboj.
Olympijský šéf rozmýšľal iba chvíľu.
„V prvej chvíli sa nám zdalo nemožné to zúradovať v súlade s našimi stanovami,“ vysvetľoval Chmelár.
„Čím viac som však nad tým uvažoval, tým viac som si uvedomoval, že by sa patrilo aspoň sa o to pokúsiť. Nemáme toľko výkonnostne zjavne napredujúcich športovcov, aby sme si mohli dovoliť nedať im šancu, ktorá sa opakuje len každé štyri roky,“ povedal Chmelár.
Skontaktoval sa s 39 zo 40 delegátov s právom schvaľovať nomináciu. Všetci boli za. Olympiáda je v Pekingu, v krajine striktných dodržiavaní predpisov. Ani v sídle Medzinárodného olympijského výboru v Lausanne nesedia práve neporiadnici.
Uzávierka nominácií je dnes. Čo na prvý pohľad vyzerá na viactýždňové vybavovanie, sa podarilo za necelé štyri hodiny.
Mračnová s Dizdarevičom expresne vybavili pasy i víza.
„Ešte aj olympijské oblečenie sme stihli. Slavenovi sadlo ako uliate to, ktoré bolo nachystané pre tenistu Michala Mertiňáka (neschválili mu voľnú kartu – pozn. red.). Desaťbojár sa zúčastní na zajtrajšom sľube prezidentovi,“ oddýchla si Mračnová.
Slovenská atletika bude mať na olympiáde historicky najpočetnejšie zastúpenie. V Sydney 2000 štartovali sedemnásti, teraz ich bude osemnásť. A prvý raz v 112-ročnej histórii sa Slovák objaví aj na štarte kráľovského desaťboja.
Limit na chlp
„Za štyri dni som prežil dve ťažké skúšky života. Najskôr som musel siahnuť až na okraj fyzických síl, potom vyhnať mozgové obrátky na najvyšší stupeň psychických schopností. Ani jedny z týchto ,pretekov' neboli ľahšie alebo ťažšie. Boli rovnako náročné,“ hovoril slovenský atlét Slaven Dizdarevič.
Dosiahnuť v desaťboji na bod presne výsledok je šanca jedna ku tisíc.
Dizdarevičovi sa to v nedeľu na majstrovstvách Česka v Starej Boleslavi podarilo.
„Limit chytil reálne kontúry, keď som si v žrdi utvoril osobný rekord 440 cm, vzápätí sa mi to podarilo aj v oštepe. Čakala ma tisícpäťstovka. Potreboval som ju zabehnúť za 4:41, osobný rekord som mal 4:51,75 min. Tréner Kupka po každom kole reval – je to dobré. Dobiehal som v mrákotách. Do cieľa som sa podvedome hodil rybičkou. V duchu som si mrmlal Peking, Peking. Bolo z toho 4:40,83 min. Mal som zaslúžené šťastie. Tých 20 minút, počas ktorých zratúvali body, bolo nekonečných,“ opisoval záver pretekov Slaven.
V skupine so Šebrlem
Dizdarevič trénuje od vlaňajšieho novembra v skupine trénera Dalibora Kupku spolu so svetovým rekordérom a olympijským víťazom Romanom Šebrlem.
„V Česku sa ku mne zachovali grandsky. Trénoval som spoločne s kamarátom Josefom Karasom. Chcel pokoriť osemtisícový limit. Zobral ho tréner Kupka a popri ňom sa ujal i mňa. Dlhšie som nemal žiadneho trénera,“ vysvetlil.
Dizdarevič sa v tomto roku zlepšil o 620 bodov. V kariére absolvoval sedem desaťbojov, v tejto sezóne už štyri.
„Je to veľmi veľa. V Pekingu nemám žiadne veľké ciele. Poteší ma aj osobný rekord v niektorej z disciplín. Viacbojár vníma súťaž aj takto. Slovenský rekord by bol super. Už mi chýba iba 99 bodov. A mám dosť rezerv. Idem si po skúsenosti. Nič viac, nič menej. Nie je to klišé. Atmosféru takejto udalosti treba ochutnať.“
Slaven má 26 rokov, vo viacboji, ba vôbec v špičkovej atletike je však nováčik.
Rodák zo Sarajeva, syn bosnianskeho otca a slovenskej mamy, sa presťahoval na Slovensko v desiatich.
„Do Sarajeva chodím pravidelne na dovolenku. Mám tam babičku, bratrancov, sesternice,“ hovoril.
Škola mala prednosť
Atlét reprezentuje Akademik TU Košice. Keď začal navštevovať bratislavskú Ekonomickú univerzitu vyhrala škola nad športom. Pritom atletike sa venoval od dvanástich.
„Začínal som s výškou a diaľkou. Postupne som si vyskúšal guľu, prekážky. Pre zábavu. Chodil som do školy, v lete vždy za more na brigády. Do Kanady aj USA. Vždy som sa snažil byť finančne nezávislý.“
Po promócii išiel na rok a pol do Írska.
„K atletike som sa vrátil. Sprvoti akoby na skúšku, čo ešte dokážem. Postupne som skúšal disciplíny. Povedali mi, že mám talent na desaťboj. Potešilo, je to kráľovská, úžasná súťaž. Neskôr som spoznal Josefa Karasa a pridal sa k nemu. Zaplatil som si sústredenie v Afrike. Začal som rozmýšľať o možnom štarte na olympiáde.“
Dizdarevič hovorí o rezervách. „Niektoré disciplíny viem zvládnuť lepšie, ako som predviedol v Starej Boleslavi. V niektorých mám čo dobiehať. Najmä v takých, v ktorých je potrebná sila. Najväčšie umenie desaťbojára je zvládnuť vo veľmi krátkom čase dvoch dní toľko disciplín bez hluchých miest.“
Telefonoval som všade, kam som vedel číslo. Keby mi dal niekto kontakt na prezidenta republiky, zavolám aj jemu.
Slaven Dizdarevič, olympionik v desaťboji
