BRATISLAVA. Takú malú výpravu na letnú olympiádu Slovensko zatiaľ nikdy nevyslalo. A to ešte domáce olympijské plénum prejavilo širokú slovanskú dušu.
Na pekinských Hrách XXIX. olympiády nás bude napokon reprezentovať 56 športovcov.
Valné zhromaždenie Slovenského olympijského výboru v sobotu schválilo všetkých, ktorí splnili medzinárodné kritériá.
Aj tých, ktorí nenaplnili pritvrdené požiadavky toho istého pléna spred 15 mesiacov.
Šéf štábu Vladimír Miller vyložil karty na stôl: „Prognózy ukazujú na pomerne vysoký potenciál úspešnosti výpravy, ale na optimálne zabezpečenie športovcov by ich bolo treba do Pekingu vyslať 52 a viac.“
Medzinárodný olympijský výbor striktne obmedzuje sprievod.
Plus plavec a štyria atléti
Do soboty splnilo sprísnené kritériá SOV len 51 športovcov. S takým počtom by mohlo letieť len 40 členov sprievodu. Výprava by nesmela mať dokonca ani zástupcu vedúceho.
Valné zhromaždenie napokon do nej zaradilo nielen 49 športovcov, ktorých vo štvrtok nominoval výkonný výbor, ale na výnimku aj ďalších siedmich.
Najprv tenistom Daniele Hantuchovej a Dominikovi Hrbatému odpustilo druhú dopingovú skúšku. Potom odobrilo aj štyroch atlétov a jedného plavca. Kladivár Miloslav Konopka a výškar Peter Horák splnili A-limit, no nie v tomto, ale ešte v lanskom roku.
U plavca Ľuboša Križka s B-limitom zavážil najmä bronz z neolympijskej disciplíny 50 m znak na tohtoročných majstrovstvách Európy.
Absolútne minimum: 56
Prekážkarke Miriam Bobkovej, najusilovnejšej slovenskej rekordérke lanského leta a minulej zimy, zohľadnili nedávne zranenie päty.
Slovenka sa po dvadsiatich rokoch zasa objaví aj na štarte maratónu: v americkom Salt Lake City vydatá 31-ročná breznianska rodáčka Zuzana Tomasová-Šaríková sa vo februári v Houstone na pol treťa minúty priblížila A-limitu a v júni si o minútu zlepšila osobný rekord aj v polmaratóne.
Slovenská výprava do Pekingu bude mať napokon 56 športovcov a celkove 103 členov.
Sprievod (vrátane olympijského atašé, ktorým je slovenský konzul v Číne Peter Klenovský) tvorí 5 členov vedenia, 5 lekárov, 4 fyzioterapeuti a zvyšok sú tréneri, prípadne mechanici.
Relatívny komfort by mali mať tromfové odvetvia: vo vodnom slalome je pomer športovcov a servisu 5:5, v streľbe 7:5, rýchlostnej kanoistike 7:3, vo vzpieraní 2:2, v zápasení 2:3 a v atletike 17:6.
Päťdesiatšesť športovcov je najnižší počet v ére samostatnosti. V premiérovom slovenskom vystúpení v Atlante 1996 ich bolo 71, v Sydney 112 (do súťaží sa zapojilo 108, tam sme však mali tri kolektívy) a v Aténach 64.
Dozrela sľubná generácia
Medzi početnosťou a úspešnosťou však nie je priama úmera. Najviac medailí získalo Slovensko pred štyrmi rokmi v Aténach: dokopy šesť, po dve z každého druhu. Taký istý je oficiálny cieľ pre Peking: šesť medailí a 14 umiestnení v prvej osmičke.
Ambície sú však ešte trochu vyššie. „Dozrela nám sľubná generácia,“ myslí si prezident Slovenského olympijského výboru František Chmelár.
„Máme zhruba 15 - 16 športovcov, ktorých so spokojným svedomím môžeme označiť za svetovú špičku. Pravdaže, je otázne, či všetci budú mať topformu a dostatok šťastia. Ak však tento počet vydelíme dvoma... Keby sme získali sedem-osem medailí, boli by sme mimoriadne spokojní.“
Piati už majú z OH zlato
Jedna mladšia generácia by na také ambície nestačila. Našťastie, ešte je v hre aj tá staršia. K nej patrí aj tromf, ktorý „spadol z neba“: osetínsky zápasník David Musuľbes, olympijský šampión zo Sydney 2000 v drese Ruska.
Spolu s ním sú vo výprave do Pekingu až piati olympijskí víťazi: okrem neho ešte vodáci Michal Martikán (1996), Peter a Pavol Hochschornerovci (2000 a 2004) a Elena Kaliská (2004). Všetci, ktorí sa za éry samostatnosti tešili zo zlatej medaily.
S vlajkou prvá šampiónka
Slovensko drží líniu, že vlajkonosičom na slávnostnom otvorení môže byť len olympijský medailista. V Atlante 1996 niesol vlajku bronzový zo Soulu 1988 zápasník Jozef Lohyňa, v Sydney 2000 strieborný kanoista z Atlanty Slavomír Kňazovický a v Aténach 2004 atlantský šampión Michal Martikán.
V Pekingu ju prvý raz bude držať žena, jediná slovenská olympijská šampiónka v 112-ročnej histórii, vodáčka Elena Kaliská.
Najviac je atlétov
Približne každá šiesta súťaž v Pekingu bude mať na štartovej listine Slováka. Obsadíme 52 z 302 disciplín. Najviac v atletike – 14. Atlétov bude sedemnásť, čím vyrovnajú rekord zo Sydney. Tam však štartovala aj štafeta (4 x 400 m), teraz sú všetci účastníkmi individuálnych disciplín.
Slovenskú premiéru pod piatimi kruhmi zažije bedminton a triatlon.
Dilema sľubu
Na štvrtkovom sľube v historickej budove Národnej rady SR bude zrejme len polovica výpravy. A to ešte posádka štvorkajaku preň preruší sústredenie v Taliansku. Mnohí športovci sú na príprave ešte vo vzdialenejšej cudzine.
Kto do rúk prezidenta zloží sľub, bol rébus ešte aj z iného dôvodu. Táto pocta je ako keby zakliata: ani jednému z tých, ktorí ju v minulosti dostali, daná olympiáda nevyšla tak, ako si predstavoval.
Pred Atlantou 1996 skladali sľub cyklistka Lenka Ilavská a vodný slalomár Peter Nagy, pred Sydney 2000 basketbalistka Zuzana Žirková a strelec Jozef Gönci a naposledy pred Aténami 2004 strelkyňa Andrea Stranovská a vzpierač Martin Tešovič. Tentoraz nebude prednášať sľub ani jeden z top favoritov.
„Vybrali sme dvojicu, ktorá vytvorí symbiózu skúsenosti a mladosti: tenistu Dominika Hrbatého a športovú gymnastku Ivanu Kováčovú,“ oznámil šéf našej misie Vladimír Miller.
Stĺpček Mariána Šimu
Čo si želať?
Čo sú šiši? poklepe si na čelo nejeden fanúšik po prečítaní prognóz našich olympijských šéfov. Do Pekingu vysielajú ešte menšiu výpravu ako do Atén a očakávajú ešte lepšie výsledky?
Našťastie, nie sú šiši. Dokonca si ani nestavajú vzdušné zámky. Pokojne sa síce môže stať, že pekinská olympiáda dopadne pre náš šport horšie ako aténska, ale na základe posledných výsledkov nie je dôvod cestovať do Pekingu s malou dušičkou. Naopak.
Otázne je, čo by bolo pre slovenský šport lepšie. Či to, keby jeho špička siahla na svoje maximum, alebo keby pohorela a v plnej nahote sa ukázalo, že u nás sa na vrcholový šport len hráme. Že funguje najmä vďaka oteckom, mamičkám, pár fanatikom a Amerike. Že sa až na pár výnimiek robí na kolene. Že sa podmienky ustavične zhoršujú. Že rezortné strediská z roka na rok strácajú ďalšie
tabuľkové miesta. Skrátka, že štát na šport kašle.
Žiaľ, s výnimkou prípadov, keď sa mocnári môžu so športovcami vyniesť na víťaznej vlne.
Juj, je to dilema, čo si želať.
Zaslúženú slávu pre jedincov či holú pravdu pre národ?
