Pôrodnica je asi jediným oddelením nemocnice, kde je bolesť vyvážená radosťou. Keď ma zdravotné problémy priviedli do nemocnice a ocitla som sa na chodbe susediacej s týmto oddelením, priam som si užívala tú atmosféru.
Čakala som na vyšetrenie a pozorovala dianie okolo seba. Mladý muž, novopečený otecko, sa zvítal so ženou, ktorá nedávno rodila - bolo to vidno podľa opatrnej chôdze a náramku s číslom, ktorý dostanú všetky rodičky po pôrode kvôli identifikácii bábätka. Muž jej odovzdal tašku, ona mu povedala, aby chvíľu počkal, potom doložila: „...prinesiem ti ho ukázať...“ a zmizla za dverami.
Muž si sadol, vytiahol mobil a začal telefonovať. Hovoril tak nahlas, že som si hovor chtiac-nechtiac vypočula. Nejakému známemu farbisto opisoval jazdu „superrýchlym fárom“, ktoré mal požičané.
Medzitým sa vo dverách opäť zjavila žena. V náručí niesla bábätko. S vysoko zdvihnutou hlavou, priam z nej vyžarovala hrdosť na potomka, ktorého niesla ukázať jeho oteckovi. Vtedy sa mi v pamäti vybavila spomienka na tú nezabudnuteľnú chvíľu pred rokmi, keď po pôrode prvýkrát položili vedľa mňa moje dieťatko, a ja som obdivovala toho malého človiečika: očká, pusinka, malinký noštek, krásne formované ušká, ručičky zatvorené do pästičiek... Ešte teraz si pamätám, ako som so zatajeným dychom opatrne ukazovákom otvárala tú pästičku, jemne narovnávala jednotlivé pršteky a obdivovala malinké nechtíky, miniatúrne kĺbiky... Bolo to dokonalé. Ozajstný zázrak.
Tešila som sa v duchu s tým oteckom, že zažije krásnu a neopakovateľnú chvíľu, keď uvidí zázrak... Ale otecko stále telefonoval, nevšímal si nič okolo seba. Žena s bábätkom na rukách si bez slova sadla vedľa neho. Muž stále veselo vykrikoval do mobilu: „...a tak som sa len bál, aby som sa v tej rýchlosti nevybúral, šak chápeš...“ Zrejme mal svoje priority. Okolie ignoroval, pohľadom ani len nezavadil o tých, ktorí mu boli najbližšie. Žena sedela vedľa neho bez slova, nepohnute ako sfinga, len po lícach sa jej kotúľali slzy a dopadali na ten vzácny batôžtek, ktorý držala v náručí...
Tá neopakovateľná chvíľa prešla okolo, nepovšimnutá oným mužom. Nemal jej kto povedať: Postoj, chvíľa, si taká krásna. A tak sa stratila do nenávratna.
Sestrička ma prišla zavolať na vyšetrenie a ja som si v pamäti odniesla ten obraz rodiny: nevšímavý otec, rozjarene hulákajúci do telefónu a vedľa neho matka, slzami kropiaca perinku bábätka.
Vitaj do života.
Autor: Kristína Antálková
