i zúčastňovať na amatérskych triatlonoch. Podávali sme a stále podávame krásne výkony, plné radosti, endorfínu, športového zápolenia, nezlomnej vôle, kŕčov, nutkania tresknúť bicykel do najhlbšej priepasti, obeseniu sa na šnúrkach od tenisiek a celkovej nechuti žiť.
Po krátkej diskusii sme s kamarátmi dospeli k názoru, že sme sa narodili pre triatlon. Pustili sme sa do trénovania... teda, ja ani veľmi nie, prišlo mi to únavné. Založili sme si však viacúčelový klub „Hrom do piecky!“, pod hlavičkou ktorého sme sa začali zúčastňovať na amatérskych triatlonoch. Podávali sme a stále podávame krásne výkony, plné radosti, endorfínu, športového zápolenia, nezlomnej vôle, kŕčov, nutkania tresknúť bicykel do najhlbšej priepasti, obeseniu sa na šnúrkach od tenisiek a celkovej nechuti žiť.
Minulý víkend nás jeden z kamarátov prihlásil na triatlon v českom Tábore. Je nedeľa ráno a my vchádzame do mesta. Je to tu divné. Všade sú policajti, všade sú zábrany, je tu kopa nafúknutých reklamných oblúkov, jedným slovom to tu vyzerá moc nóbl. Potichu pregĺgame. Vchádzame do miestnosti na registráciu. Vidíme dlhý rad profesionálnych pretekárov, ktorým chodíme tlieskať na majstrovstvá republík a pohárové preteky a ticho ich pritom obdivujeme. Veľmi hlasno pregĺgame.
Zo stodvadsaťdva pretekárov je tu 117 profesionálov, dvaja vojaci a my traja. Nedýchame. Je nám nevoľno. Vzájomne sa podopierame a registrujeme sa u zneistenej tety.
Dušan ticho porovnáva svoj trekový bicykel za pätnásťtisíc so stotisícovými cestnými strelami. Ja porovnávam svojich 106 kilogramov s telami gréckych polobohov, ktorí vážia o niečo viac ako vrece cementu. Janko s telom gréckeho poloboha si objednáva palacinky.
Stretáme Paľa Šimka, ktorý ide o pár týždňov reprezentovať SR na olympiádu.
„Čaute prišli ste povzbudzovať? Super!“ zvolá nadšene.
„Nie. Prišli sme ti natrhnúť prd...“ Odpovedáme a ja odchádzam so stiahnutým žalúdkom na toaletu.
Stretáme Andreja Orlického, reprezentanta SR.
„Čaute prišli ste povzbudzovať? Super!“ zvolá nadšene.
„Nie. Prišli sme ti natrhnúť prdel...“ Odpovedáme a ja opäť odchádzam na toaletu.
Opäť stretám Andreja Orlického. „Keby som vedel, aké je to tu hovädsky kopcovité, nikdy by som sem nešiel“ vraví nešťastný po zhliadnutí mapy. Odkráčam na toaletu. Je obsadené. Sedí tam Dušan a Janko čaká v rade.
Odštartované!
Štart prebehol pomocou výstrelu z dela. O pár sekúnd som vo vode sám. Všetci odfrčali v ústrety bójkam. Prvých dvesto metrov sa pokúšam o kraul. Zvyšok udýchaný doprsíčkujem. Na brehu nie je okrem mojej drahej nikto. S ľútostivým úsmevom ma milo povzbudzuje. Po dvesto metroch behu do kopca vbieham na pokraji infarktu do prázdneho depa. Obúvam sa a sadám na jediný bicykel, čo tam zostal.
V propozíciách písali, že trať prechádza cez kopec so 17-percentným stúpaním. Nazvem si ho pracovne Sviniar. Sviniar prichádza, sústredím sa na naň, dupem, na vrchu sa točím a so šťastným úsmevom víťaza zjazdujem. Ešte dvakrát ho musím dať a budem koniec.
Pozor, pozor!!! Niečo nie je v poriadku! Žlté šípky vravia zaboč HORE. Zaboč hore do brutálneho kopca. Meraviem. Tvrdnem ako betón. Kopec predtým nebol Sviniar.
Sviniar sa týči do výšky v sklone, kde som si istý že sa čoskoro prevrátim na chrbát a budem metať nôžkami ako nešťastný chrobák. V prvej tretine kopca zosadám a za obrovského povzbudzovania tlačím bicykel. Táto scéna sa opakuje ešte dvakrát. Cítim, že som miláčikom publika. Občas okolo mňa prejde fučiaci profík a mrmle niečo o zavadzaní. Trikrát mám chuť to vzdať a trikrát mám chuť sa od vysilenia povracať. Bojujem s telom i psychikou. Dávam si tie najhoršie mená a preklínam vrásnenie. Chcem žiť v Maďarsku na rovine! Chcem jesť halászlé a hľadieť pri tom do diaľky, kde mi nezavadzia žiaden vyvrásnený KOPEC!
Hmlisto sa pamätám, že som sa v depe prezul do tenisiek a trikrát v mrákotách a tridsaťstupňovej teplote obehol mestský park.
Miláčik publika
Všetci policajti ma povzbudzujú. Som aj ich miláčik. Hneď ako prechádzam, s úľavou balia zábrany a odchádzajú domov. Vchádzam do cieľa, počujem rapkáč, oslavné výkriky, padám. Jem melón. Jem veľa melónu. Všade okolo mňa je melón. Ja sám som melón.
Na výsledkovej listine je pri mojom mene DNF (Did Not Finish - nedokončil).
„Ako to, že som neukončil, keď sa tu na vás živý zdravý kukám?“ pýtam sa prekvapene.
„Nooo... my sme s tým už nejako nepočítali a potrebovali sme to už vyhodnotiť. Viete, ľudia by už radi išli domov... ale na internete to už bude v poriadku...“ upokojujú ma.
Na druhý deň s prekvapením zisťujem, že som nebol posledný! Jeden nedokončil a jedného diskvalifikovali za nejakú blbosť.
Oblieva ma úžasný pocit. Verím, že raz ich bude za nešportové správanie diskvalifikovaných viac a ostatných postihnú defekty a ja povstanem na stupienku majstra Českej republiky.
Už pri písaní týchto slov mi neznáma sila ťahá ruky nad hlavu a na tvári sa mi rozlieva úsmev víťaza. Preberám pohár z českého krištáľu a krásny veľký melón. Som plný zadosťučinenia. Treba len trpezlivosť a pripináčiky pre šťastie. Pomaly zakusujem do šťavnatého melónu. Som šťastný. Triatlon je krásny šport.
Autor: Martin Basila
