JAROVNICE. Na brehoch Malej Svinky sa pred desiatimi rokmi odohrala najväčšia živelná pohroma v dejinách samostatného Slovenska. V Renčišove, Uzovských Pekľanoch a predovšetkým v Jarovniciach si 20. júla 1998 povodeň vyžiadala 58 životov.
Na mieste, kde pred desiatimi rokmi ničivá vlna bahna, balvanov a vyvrátených stromov zmietla chatrče, opäť stoja načierno vystavané búdy pozliepané z kvádrov, dosiek, plechov. „Čo sa zmenilo? Ta nič! Žijeme v ešte väčšej chudobe,“ hovorí Iveta Kalejová.
Pred desiatimi rokmi pochovala všetky štyri deti. Živel dorazil v deň, keď ľudia dostávali sociálne dávky. Voda zobrala dom, nezostalo jej nič. Odvtedy žije v jednej z unimobuniek, ktoré mali byť prechodným riešením. Jedinou útechou sú dvaja synovia a dve dcérky. Narodili sa po povodni.
Obeťami prívalovej vlny sa stalo 50 jarovnických Rómov, najmä deti. Škody boli za viac ako miliardu korún: zničené boli súkromné i obecné domy, mosty, kanalizácia, brehy, voda odniesla asi päťtisíc zvierat.
Ani desať rokov po tragédii nezahojilo hlboké rany. Miestni Rómovia i Nerómovia, ktorí sú v menšine, sa sťažujú na mizerný život. Rómovia sa pýtajú, kde sa stratili milióny na ich obydlia – 36 nových sociálnych bytov v najväčšej rómskej obci na Slovensku zďaleka nestačí.
Nerómovia hovoria, že z domov, záhrad a polí mizne všetko, čo nie je pod neustálym dozorom. Miestni sa zhodujú, že v obci sa darí len úžerníkom.
Irena Husárová z Jarovníc prišla pri povodni pred desiatimi rokmi o štyroch potomkov a desať príbuzných. Rodina žije v provizóriu, okolo nôh sa jej motá päť detí. „Z čoho ich uživím? Len z prídavkov. Manžel robil na aktivačných prácach. Teraz si hľadá robotu. Je to ťažké,“ utiera si slzy mladá žena.
Uprostred najväčšej rómskej osady na Slovensku stojí zanedbaný pamätník s ukrižovaným Ježišom Kristom a dvoma pridrôtovanými kyticami z umelých kvetov. Mramorová doska s päťdesiatimi menami už dávno stratila magickú moc, okolo sa naháňajú polonahé deti.
Jarovnice majú takmer 5-tisíc obyvateľov, z toho necelých štyritisíc Rómov. V roku 1997 žilo v dedine 3550 ľudí, z toho gadžov asi tisícka. „Nemám ani na sunar. Dajte nám drobné. Veď vy určite máte,“ žobroní dievča s dojčaťom v náručí.
Florián Giňa a Marián Červeňák sú poslancami obecného zastupiteľstva. Medzi obyvateľmi osady majú rešpekt. Vchádzame do chatrče Jaroslava Holuba (28), otca šiestich detí. „Vy by ste tu žili?“ pýta sa. „My musíme. Kde sa podeli milióny, čo dostala obec po potope? Prečo sa nestavajú pre nás byty? Prečo nám nedajú robotu? Ja chcem robiť. Ale Cigána nikto nechce.“
Populačná explózia v osade je nezadržateľná. „Pre Rómov sú deti posvätné. Kto nemá deti, je menejcenný. S tým ťažko niečo urobíte,“ bezradne rozhadzuje rukami Florián Giňa.
Starosta pod zámkom
Na dverách kancelárie starostu je namiesto kľučky guľa a zvonček. „Inak by sa tu nedalo normálne pracovať,“ unavene konštatuje Marián Kyjovský.
V richtárskom kresle sedel aj pred desiatimi rokmi. Na katastrofu, ktorej dôsledky znáša obce dodnes, nerád spomína.
Prívalová vlna dorazila bez varovania. V ten deň brali Rómovia sociálne dávky. Dospelí oslavovali, deti sa hrali pri rieke. Aj preto zomierali najmä deti.
„Dodnes nechápem, prečo to postihlo práve nás. Svinka je pokojná riečka. A zrazu sa prihnala šesťmetrová vlna. Brala so sebou všetko živé i neživé.“
Tragédia vyvolala silnú vlnu solidarity doma i v zahraničí. Organizovali sa finančné zbierky, do Jarovníc putovala humanitárna pomoc. Vlna solidarity rovnako rýchlo aj opadla.
Vtedajší premiér a zastupujúci prezident Vladimír Mečiar navštívil obec sedemnásť dní po tragédii. Najviac postihnutú rómsku osadu obišiel.
Povodeň zničila príbytky ľudí, mosty, cesty, zaplavila studne, odniesla stĺpy s elektrickým vedením i viac ako 5–tisíc zvierat. Ani po desiatich rokoch nie sú odstránené všetky dôsledky nešťastia.
„Za desať rokov sa zmenil najmä počet obyvateľov. Vlani sa narodilo dvesto novorodencov, sto deväťdesiat rómskym rodičom.“
V obci vybudovali 36 sociálnych bytov, z toho dvadsať v osade. Dodnes sa vedú prieky, kto a za čo sa do bytovky mohol nasťahovať. „Byty dostali tí, ktorí prišli o strechu nad hlavou a boli ochotní odpracovať dvadsať percent z hodnoty.“
V osade postavili obecný vodovod, kanalizáciu, rozvod plynu, verejné osvetlenie, miestny rozhlas, most, cesty.
„Chcú, aby sme im vodu, plyn či elektrinu priviedli až do chatrčí. Jeden druhému závidia, ale do roboty sa im nechce. Zvykli si, že všetko je zadarmo. Neviem, čo sa bude ďalej diať. Ale sami si asi neporadíme.“
Chatrče a vily
Na brehoch Malej Svinky nechcel po záplavách nikto stavať. Ľudia mali strach z každého mraku. Teraz tam každý rok pribúdajú chatrče, čierne stavby. Stoja v záplavovej oblasti riečky, ktorá sa pred desiatimi rokmi za niekoľko hodín zmenila na vraždiaci živel.
„Už boli aj vybraté lokality, kde by sa budovalo. Vlastníci pozemky nechcú predať. Teraz sme v zastupiteľstve zvýšili cenu na sedemdesiat korún za štvorcový meter. Hádam sa umúdria,“ hovorí poslanec Marián Červeňák.
So zapáchajúcimi brlohmi bez pitnej vody, hnijúcimi odpadkami s rojmi múch a hlodavcami kontrastujú honosné sídla. V jarovnickej osade prekvitá úžera.
„Každý o tom vie, ale nikto nič neprezradí. Žijú tu milionári, ktorí bohatnú na najchudobnejších. Stačí sa pozrieť, čo sa deje pred poštou v deň sociálnych dávok. Jedného úžerníka pred rokmi odsúdili. Chvíľu bol pokoj a začali znovu podnikať, ešte vo väčšom,“ hovorí „biela“ žena z domu pri kolónii.
Gadžovia
Napätie medzi rómskou väčšinou a bielou menšinou v dedine sa od záplav stupňuje. Hlad a bieda sú zlí radcovia. Hordy Rómov, najmä maloletých detí, plienia záhrady, z domov zmizne všetko, čo nie je prikované.
Pred domom naproti obecnému úradu okopáva staršia pani zopár rastlín kukurice.
„Ochrániť úrodu je problém. Pýtajú sa: Gadžo, už si sadil grule? Tak teraz zasaď aj pre seba. Prednedávnom nám vypáčili vchod do stodoly, odsekli kábel z cirkulárky i zo zváračky,“ hovorí dôchodkyňa Mária Tkáčová.
Najhoršie je to v susedstve osady. „Tu sa nedá žiť. Keď vo dne v noci nestrážite majetok, nič vám neostane. Desať rokov prešlo od potopy, ale je to ešte horšie ako bolo. Kde sú tie sľuby?“ rozčuľuje sa starší muž.
„Aj ja som vychovala osem detí, a som na to hrdá. Ale načo majú deti, keď sa nevedia o ne postarať?“ pripája sa domáca pani. „Nie oni sú diskriminovaní, ale my. Keby som nemala deti, idem po žobraní. Mám 5800 korún dôchodok. Rómky majú vyššie dôchodky ako ja, čo som pracovala. “
Mladí ľudia Jarovnice opúšťajú. Zdá sa, že o pár okov ostanú len starci a stareny. Na dožitie.
Miesto: Jarovnice, Renčišov, Uzovské Pekľany
Dátum: 20. júla 1998
Počet obetí: 58
Škody: okolo miliardy korún
Zrážky: až 3 mm za minútu |
 Domy voda pred desiatimi rokmi spláchla. Dnes tam rastú nové a na pamätníku tragédie sa sušia koberce. FOTO PRE SME – ROBERT SÁNDOR |
Peniaze na byty zarábali výtvarné práce talentovaných rómskych detí. Pozemky im nepredali.
V Jarovniciach sú tri základné školy. Prvú, na ktorej Ján Sajko 18 rokov učí výtvarnú východu, navštevuje 800 žiakov z rómskej osady. Do druhej chodí asi sto nerómskych detí, špeciálna základná škola priamo v osade má približne 200 žiakov.
Výtvarné práce Sajkových žiakov získavali ocenenia na medzinárodných výstavách v Japonsku, Indii, Iráne, Belgicku, Nórsku. S organizáciou Romano Centro z Viedne organizoval putovné výstavy po Rakúsku a zbierali peniaze na pomoc obyvateľom osady.
„Bola snaha odkúpiť pozemky v osade, aby sa dali stavať byty. Podarilo sa získať len jeden. Súkromný vlastník si dal podmienku, že tam môžeme postaviť len kostol, hovorí učiteľ. „Asi rok čakali donori z Viedne, aby sa pohlo s problémom a stavali sa obydlia. Nikto iný nebol ochotný predať ani centimeter.“
Od záplav sa toho veľa v Jarovniciach podľa Sajka nezmenilo: „Po povodni bola medializovaná veľká snaha zmeniť situáciu k lepšiemu. Nakoniec som získal dojem, že to zostalo väčšinou vo verbálnej úrovni.“
Najviac ho trápi, že 800 žiakov sa učí v 16 triedach na dve zmeny. Škola potrebuje prístavbu, alebo novú budovu. „Ohrozené sú aj popoludňajšie aktivity. Pomaly sa nenájde priestor na krúžkovú činnosť. Dieťa sa po vyučovaní vracia do demotivujúceho prostredia.“
Pedagóg je rozčarovaný z pasivity Rómov. „Mladí ľudia vidia istotu reálneho finančného príjmu vo forme sociálnych dávok, prípadne inej finančnej pomoci a nemajú záujem o štúdium a zamestnanie.“
K ničivosti búrky prispelo, že sa stretli dva silné búrkové mraky.
Obyvatelia spozorovali pred búrkou nad pramennou oblasťou Malej Svinky a Dubovického potoka dva búrkové mraky, ktoré sa stretli. Je možné, že spojený búrkový mrak sa pohyboval pozdĺž povodia Malej Svinky. Prvá hodina búrky bola najsilnejšia. Odborníci usudzujú, že v Renčišove, Uzovských Pekľanoch, Jarovniciach a Dubovici sa v miestnych potokoch prehnala viac ako tisícročná voda.
Priebeh zničujúcej povodne opisuje analýza Slovenského hydrometeorologického ústavu. Práve 20. júla 1998 boli na silnú búrkovú činnosť veľmi vhodné podmienky. Dve izolované zrážkové oblasti boli v povodí Tople a v povodí Hornádu a Torysy.
Búrka pri vrchu Bachurňa v povodí Torysy sprevádzaná silným vetrom a krúpami sa začala asi o pol štvrtej a trvala jeden a pol až dve hodiny. V najviac zasiahnutej oblasti spadlo viac ako 100 milimetrov približne za 120 minút.
Slovenský vodohospodársky podnik po tragédii v obciach Renčišov, Uzovské Pekľany a Jarovnice upravil 5,5 kilometra koryta Malej Svinky. V priebehu desiatich rokov investoval do úpravy kritických úsekov 184 miliónov korún.
