Cenu Jána Hollého za preklad poézie 2007 získali Viera Prokešová a Libuša Vajdová a oceneným dielom je výber z básnickej tvorby Mihaia Eminesca Krídla z vosku (vyd. MilaniuM, Dunajská Lužná). Rumunčinárka Vajdová pripravila pre prebásňovateľku Prokešovú texty, ktoré sú pre tohto „posledného európskeho romantika“ najcharakteristickejšie, aby sa tak skompletizoval jeho obraz, známy na Slovensku už od čias Ivana Kraska. Eminesca objavil pre Slovensko totiž práve Krasko, ktorý v jeho tvorbe našiel podľa slov Jozefa Felixa „rodnú sestru svojej poézie“.
Jeho preklady z 30. rokov vyšli roku 1956 pod názvom Tiene na obraze času.
Eminescu však lákal aj iných slovenských básnikov: roku 1942 uverejnil Emil Boleslav Lukáč dva preklady, no najdôslednejšie sa mu venoval Karol Strmeň, ktorý roku 1943 vydal knižne Výber z poézie, reedovaný s niekoľkými zmenami roku 1999 pod názvom Ďaleko od teba.
Eminescov život bol pestrý, túlavý, nepokojný a bolestne krátky, veď básnik sa nedožil ani štyridsiatky a zomrel v roku 1889 v psychiatrickej liečebni. No o to viac mal v sebe dramatickosti, ktorá súvisela s jeho zlým zdravotným stavom, nenaplnenými túžbami ľúbostnými, nedôverou k svetu a k existencii človeka vôbec.
Tento básnik poznal nemeckých romantikov i nemeckú filozofiu, upútali ho prírodné vedy, matematika i astronómia a neunikli mu ani orientálne mytológie.
Po počiatočných národno-buditeľských veršoch sa však z neho vyvinul básnik reflexívny, pociťujúci „horkosť človečenstva“ a bolestne vnímajúci plynutie času: „Čas sa míňa, pribúda ho,/ všetko staré je a nové,/ čo je zlé, čo s dobrou dráhou,/ sám sa spytuj, sám si povieš;/ nedúfaj a neľakaj sa,/ z vlny je zas vlna prostá;/ pozvú ťa, či sa ti hlásia,/ ku všetkému chladný ostaň.“
Bezútešnosť by mohla vyvažovať láska („pod slnkom je všetko preto, že ty existuješ“, takto absolutizovane sa vyjadrí v jednej básni), no ale čo, keď všetko mu pripadá „akoby sme sen tieňa a tieň sna len odjakživa boli?“
Výber obsahuje aj Eminescovu filozofickú poému Hyperion z roku 1883, ktorá sa pokladá za vrcholné dielo rumunského romantizmu. Jej základ tvorí rumunská ľudová povesť a hovorí sa v nej o láske mladej princeznej Catalin k rannej hviezde Svetlonosovi, ktorý sa tiež zamiluje do tejto pozemskej bytosti až tak, že prosí svojho Pána, aby ho zbavil nesmrteľnosti. Ale po tom, keď dievčinu zvedie páža, Svetlonos sa vracia späť do vesmíru. Na rozprávkovom princípe ukázal Eminescu protikladnosť života.
Viera Prokešová zvládla všetky nuansy Eminescových básní, zachovala hudobnosť verša najmä v sonetoch a úspešne prebásnila romantický opar i jazykovú patinu jeho veršov. Vysoko treba oceniť aj fundovaný doslov a poznámky Libuše Vajdovej.