Dá sa skúsenosť človeka podať ďalej? Napríklad tá, čo prežila v románe Pokánie 13-ročná Briony, nádejná detská autorka „divadelnej hry“, ktorá mala byť inscenovaná s bratrancami a sesternicou v rodinnej knižnici? Skúsenosť dievčaťa neistým putom ukotveného v rodine strednej vrstvy na britskom vidieku v predvečer vojny, väčšmi sesterským vzťahom než putom dieťaťa k rodičom.
V okamihu, keď sa staršia sestra Cecilia odpútala z rodinného kruhu v náhlom citovom vzplanutí k mladíkovi zo susedstva, čo dosiaľ len prijímal blahosklonnú podporu svojho štúdia od Ceciliinho otca.
Sledujúc, a nerozumejúc prvej milostnej scéne Cecilie a Robbieho, Briony nezrelá na zmeny životných rolí iných, a ešte vôbec nie vlastnej, krivo obviní Robbieho... Ďalej sledujeme pretrhnutý príbeh milencov a vlastne aj Brionin životný osud – zaberá široké časové plátno vojnových čias, zvratov a úmrtí nielen na bojiskách, ale aj v londýnskych vojenských nemocniciach a okrajovo aj v rodinnom sídle Tallisovcov.
Je plný emócií, detailných opisov prostredia, takpovediac ekológie či aj etiky spoločnosti a etológie duševných pohnutí hrdinov. Husto popísaná história, plátno mnohofarebných príbehov prežívania na podklade dobovej reality, siahajúcej až do roku 1999, keď Briony, v deň 77. narodenín, už ako známa spisovateľka, oslavuje v početnom kruhu príbuzenstva. Sama zrejme bezdetná sleduje prvé a jediné uvedenie onej detskej hry v uprázdnenej knižnici bývalého rodinného sídla.
Počíta dni, čo jej zostávajú ako tak triezvo hodnotiac okolie, v „nádeji na beznádejnú stratu pamäti“ v dôsledku progresívnej choroby. Všetko sa raz stratí, všeličo je pominuteľné: milenecký vzťah jej sestry Cecilie a Robbieho, mladíka od susedov skolili ich predčasné úmrtia. Zostali len spomienky a vyslovené a nevyslovené hrozby, viny, súdy, akési požadované oprávnenia a predstavy o tom, čo azda mohol prežívať ten druhý, či ona na jej mieste, keby včas pripustili skutočnosť.
Vina, nemožnosť odpustenia a – pokánie... Večné súčty, odpočty či súvahy života sotva merateľných veličín, úvahy o prežitom prejavené vlastným konaním. Do poslednej bodky, do posledného dňa, ktorý je istý, len nevieme, kedy presne.
Nevdojak prichádza otázka: Chceme prežiť životy iných? Príbehy ich životov v inom čase a na inom mieste? Na jeden ľudský stačí práve ten vlastný, tak akurát obohacovaný vnímaním druhých životov.
No chceme žiť obohacujúco, chceme žiť aj tým, čo nám sprostredkúva kniha, životy literárnych hrdinov.
Ian McEwan: Pokánie. Preklad Oľga Ruppeldtová–Andrášová.
Ikar 2008.
Autor: Ľubica Suballyová (Autorka je publicistka)
