„Na věky tu budiž psáno, že tvé dílo dokonáno.“ Tento epitaf z jednej básne zo zbierky Kto to čte, je prase, pôsobí (ako sa na správny epitaf patrí) smutne a dôstojne. Ako by ani nebol z knihy s takým nabádajúcim názvom, no „legitimizujú“ ho ďalšie verše, ozrejmujúce komu, teda čomu je epitaf venovaný. Dôvodom smútočnej, ironickej, ale objektívnej rozlúčky je okamih, keď „nebude chtít živou mocí, státi ve dne ani v noci“, a tak popri užitočných radách, čo už teraz s ním, nechýba ani zaslúžené uznanie: „Vždyť on konal služby věrné, na zrzavé, blond i černé, ve mládí svém mnoho zkusil, nejednou se v díře dusil.“

Český básnik Ivan Wernisch, tentoraz v úlohe editora vybral do knihy niekoľko desiatok textov z rozsiahlej zbierky umelých či ľudových slovných prejavov, ktoré sa nevenujú „vysokému, vznešenému a duchovnému, ale nízkemu, sprostému a telesnému“. Ťažko povedať, či je ohromujúcejšia ich vynaliezavosť a drsná veselosť, alebo otvorenosť, či presnejšie, rozhodnutie vydavateľa publikovať tieto texty. Aj s primeraným obrazovým sprievodom, ktorým sú snímky Lubomíra Šedivého, nafotené v rôznych verejných priestoroch, ako sú stanice, podchody, záchody, čakárne, ale aj parky a lesíky.

Pravdupovediac, v úvode citované verše sú tie najmiernejšie, a bolo pomerne náročné ich zopár nájsť v presile textov, ktoré môžu na niekoho pôsobiť takmer pornograficky. Tento dojem má však svoje opodstatnenie iba vtedy, upozorňuje motto knihy, keď vychádzame len z vlastného skúsenostného sveta a svet autorov opomíname.