Je prvým mužom v klube nováčika Corgoň ligy DAC Dunajská Streda. Doktor medicíny KHASHAYAR MOHSENI verí, že jedna z bývalých bášt československého futbalu sa po rokoch - krok za krokom - opäť etabluje v najvyššej domácej súťaži.
Vy ste už v DAC pred štyrmi rokmi pôsobili. Iránsky investor však dal po šiestich mesiacoch Dunajskej Strede zbohom. Prečo?
„Vtedy som pracoval v klube len ako poradca. Uvádzali ma síce ako generálneho manažéra, no ja som žiadnu funkciu v klubovej štruktúre nezastával. Do DAC prišiel ako investor môj priateľ z Iránu. Mužstvo bolo posledné v druhej lige, s deväťbodovou stratou na záchranársku priečku. Klub sme začali finančne podporovať a zachránili ho v súťaži. Prečo sa skončila spolupráca? Sú to záležitosti medzi nami a primátorom mesta. Niektorí ľudia zvonka, s ktorými bol v kontakte, iba kritizovali, a pritom nepriniesli do klubu ani korunu. Verím, že je to minulosť a vzťahy s nimi sa pretrhli.“
Teraz ste vstúpili do dunajskostredského klubu okľukou – cez 1. FC Senec. Ako ste sa k tomu dostali?
„Túžil som pracovať v slovenskom futbale. Vážim si túto krajinu, ľudí, ich mentalitu. Sú tu typy pracantov, ktorí chcú niečo dosiahnuť. Na rozdiel od niektorých iných štátov, možno aj susedných. Mal som kontakty v Dubaji a predostrel som tam myšlienku vstupu do slovenského klubu. Hľadali sme niečo neďaleko Viedne. Do začiatku jarnej časti ligy zostával týždeň a čakalo nás záchranárske harakiri. Šli sme do rizika. Investovali sme nemálo prostriedkov do mužstva, kúpili nových hráčov. Stavili na bojovné typy. Hráči dostali prémie, aké v Senci nikdy predtým nevideli. Jozef Valovič nám povedal, že ak by nebolo nás, klub by zmizol zo zemského povrchu.“
Senec ste v najvyššej súťaži zachránili, no rozhodli ste sa pre fúziu s DAC. Prečo?
„Chceli sme investovať do budúcnosti Senca, vybudovať futbalovú akadémiu, ihriská. Boli sme ochotní zaplatiť to z vlastného vrecka, no potrebovali sme priestory. Nenašli sme však pochopenie a podporu zo strany mesta, starostu. Tvrdili, že pozemky sú problémom. Preto sme sa obrátili na Dunajskú Stredu a jej primátora. Predostreli sme naše vízie a druhá strana zase ukázala svoje možnosti. Klub má vyše storočnú tradíciu. Svojho času hral Pohár UEFA, súpermi boli také tímy ako Bayern Mníchov či Salzburg. DAC bol súčasťou československého futbalu, niečo znamenal a z tých čias má meno. Napríklad v Rakúsku ho poznajú dodnes. V Dunajskej Strede vládne dobrá atmosféra, tréningové podmienky sú taktiež v poriadku a máme podporu mesta.“
Z FC Senec ste si ponechali iba dvoch hráčov. Viacerí z nechcených tvrdia, že ste voči nim nesplnili záväzky a vec posúvajú na arbitrážny súd SFZ. Ako to chcete riešiť?
„Pri fúzii klubov sa vyskytli isté nezrovnalosti. Najväčším rébusom boli hráči s platnými profesionálnymi či neamatérskymi zmluvami, ale aj bez nich. Po viacerých telefonátoch na SFZ, či už na matriku alebo ďalších kompententných, sme nedostali priamu odpoveď, či hráči zostávajú našimi, alebo sú voľní. Keďže majú s našou spoločnosťou platné zmluvy, tak aj všetky práva, ale aj povinnosti z nich vyplývajúce. Väčšina ich hrubo porušila tým, že nenastúpila do tréningového procesu. Vedenie klubu zareagovalo pozastavením odmien. Pokiaľ nedostaneme oficiálne písomné vyjadrenie zo SFZ o platnosti zmlúv po fúzii a prenášaní záväzkov a pohľadávok, budeme musieť záležitosť brať ako hrubé porušenie práv a povinností profesionálneho hráča. Ďalej chcem poukázať na nesplnenie záväzkov zo strany zmluvného partnera zväzu Šport Progressu. Do dnešného dňa neboli vyplatené peniaze za reklamné a televízne práva za sezónu 2007/2008, fakturované zhruba pred šiestmi mesiacmi ešte pre klub FC Senec.“
Ročný rozpočet klubu sa má pohybovať okolo troch miliónov eur, na slovenské pomery viac ako slušný balík. Štadión je však v dezolátnom stave a zhltne veľa peňazí...
„Neviem, odkiaľ máte tú sumu, ale faktom je, že máme dobrý rozpočet. Pravdou je aj to, že musíme investovať do štadióna. Len umelé osvetlenie nás vyjde na 400tisíc eur, ďalšie peniaze sme museli vyčleniť na sedadlá. Do mužstva sme získali štyroch hráčov z Kamerunu, z ktorých dvaja, možno traja, budú hrať na olympijskom turnaji v Pekingu. Prišiel kvalitný tréner Milan Djuričič. Pôsobil v rakúskom Paschingu a urobil si dobré meno. Osobne mi ho odporúčala známa trénerská osobnosť Ivica Osim. Ten sa vyjadroval o Djuričičovi len v tom najlepšom. Verím, že sme našli trénera, ktorý posunie hráčov ďalej.“
Verejnosť na Slovensku však nič nevie o dubajskom investorovi. Môžete nám ho aspoň v stručnosti predstaviť?
„Klub vlastníme traja. Ja som dvadsaťpercentným akcionárom, Barnabás Antal desaťpercentným. Sedemdesiat percent má firma z Dubaja, v ktorej väčšina akcií patrí môjmu dlhoročnému priateľovi Ismailovi. Poznám sa s ním už dvadsať rokov. Spoločnosť nesie názov New Land Property, angažuje sa napríklad v biznise s ropnými stavbami, ale aj v športe. Výrazne sa prezentuje v golfe a tenise. Zatiaľ do futbalu neinvestovala, ale nie je to tak, že by ľudia z Dubaja nemali o ňom tušenia. A dôverujú mi. Verím, že ich dôveru rozšírime na ďalších ľudí na Slovensku.“
Každý biznismen si kladie za cieľ návratnosť svojich peňazí. Vytĺcť však zisk z futbalového klubu, tobôž na Slovensku, je utópia. Ako chcete získať svoje investície späť?
„Nežijeme z futbalu, ale pre futbal. Ja som napríklad povolaním lekár. Je to náš koníček, robíme to z lásky k futbalu. Vo futbale nezískate prostriedky z večera do rána. Môžete vybudovať futbalovú akadémiu, máme ju v pláne aj v Dunajskej Strede, a pokúsiť sa predávať hráčov, ale to zďaleka nestačí na udržanie chodu klubu. Do futbalu investujú vo svete iba silné spoločnosti. Nie však zo svojho zisku, ale odpismi z daní, ako napríklad v Rakúsku. Snažíme sa pomaličky dotiahnuť investície aj z Dubaja. Šport je prepojený na hospodárstvo, politiku a v budúcnosti by sa mohli vyskytnúť možnosti aj v iných brandžiach. Momentálne sa však koncentrujeme iba na futbal.“
Do Trenčína tiež prišiel pred časom zahraničný vlastník, Holanďania vyrukovali s európskymi víziami, no mužstvo spadlo do druhej ligy. Ak prinesiete do DAC iba druhotriednych či treťotriednych hráčov, ťažko môžete v budúcnosti pomýšľať na Európu. Čo vy na to?
„Súhlasím, že musí prísť kvalita. Máme zásadu, že zahraničný hráč musí byť lepší ako domáci. V tejto chvíli v našom klube nik nehovorí o Európe. Chceme ísť postupnými krokmi. Musíte mať plán. V prvom ročníku chceme stabilizovať mužstvo a cieľom je umiestnenie medzi šiestym a ôsmym miestom. Po ďalšom ročníku by sme radi skončili medzi treťou a piatou priečkou a až potom pomýšľať na Európu. Nie sme pod časovým tlakom, postupne sa chceme etablovať v najvyššej slovenskej súťaži. Krok za krokom, ale konzekventne. Na jeseň sa musíme obrniť trpezlivosťou, prvých 10 – 12 kôl bude veľmi ťažkých. Až potom môžeme čakať výsledky.“
Konflikty fanúšikov DAC s ultras Slovana či Trnavy môžu byť podfarbené aj národnostne. Neobávate sa toho?
„Na futbale je pekná rivalita. Ja sa teším na futbalovú konfrontáciu s Trnavou i so Slovanom, na dobré zápasy. Nerobím žiadne rozdiely medzi národnosťami. Nielen na Slovensku, ale aj inde sa nájdu fanúšikovia – hlupáci, ktorí chcú všetko zničiť. My sme športový klub, takisto aj Trnava, Slovan, ide nám o pozitívne veci vo futbale. Stále počúvam, príde Trnava... Každý slušný fanúšik bude v Dunajskej Strede vítaný a verím, že na tých ostatných sa polícia dobre pripraví.“
Do Rakúska ste prišli z Iránu ako 14-ročný. Karíéru ste zasvätili medicíne a športu. Môžete nám priblížiť váš rakúsky príbeh?
„Prišiel som za mojím strýkom, ktorý bol známym lekárom. Ja som tiež vyštudoval medicínu, pracoval som v nemocniciach. Aktívne som športoval, amatérsky som hrával futbal v mládežníckych tímoch Vienny. Boxoval som a v zápasení som sa stal majstrom Rakúska v kategórii do 90 kilogramov. Môj otec bol v Iráne známym zápasníkom – reprezentantom.“
Vraj ste sa spočiatku v Rakúsku živili ako kolportér novín. Je to pravda?
„Nie. Neviem, odkiaľ to máte. Niečo vám však prezradím. Za študentských čias som si privyrábal po víkendoch ako osobný strážca rôznych ľudí.“
Založili ste aj športovú agentúru, zastupovali ste hráčov. Koho napríklad?
„Šlo najmä o iránskych futbalistov pôsobiacich v Nemecku. Z veľkých mien môžem spomenúť reprezentantov ako Ali Daei či Mahdavikia. Robil som aj manažéra v Admire Wacker, pracoval som aj v jednom iránskom klube a robil poradcu v dubajskom.“
V Dunajskej Strede vás čaká roboty ako na kostole. Neľutujete, že ste sa na to dali?
„Futbal je náš život, milujeme ho. Denne pendlujem medzi Viedňou a Dunajskou Stredou. Väčšinou vyrážam ráno o siedmej a vraciam sa okolo desiatej večer. Poznám veľa ľudí od Európy po Brazíliu, tieto kontakty nám môžu pomôcť. Zatiaľ je väčšina klubových vecí na mojich pleciach, ako aj Barnabása Antala. Budujeme však nový manažment a verím, že títo ľudia nás časom odbremenia. Futbal robíme pre radosť. Samozrejme, ak prídu výsledky, tá bude ešte väčšia.“
