OSTRAVA. Sedem rokov pre festival znamená, že z kategórie nádejný sa presunul do kategórie etablovaný. Sedem rokov pre festival „inej“ hudby a kultúry Colours of Ostrava znamená, že za štyri dni prinesie trochu dúhy do baníckej moravsko-sliezskej Ostravy.
Najmä vtedy, ak sa dážď strieda so slnečným počasím.
Preto festival, ktorý prináša „koláž štýlov a žánrov“ i „ženské hlasy a kus chlapskej psychadélie“ nemôže rozhodiť ani počasie. Ak si však takýto festival zvolí v princípe za headlinera írsku, nakrátko vystrihanú pesničkárku Sinéad O'Connor, znamená to, že verí vo svojich návštevníkov. Sinéad sa svojou intimitou hodí skôr do klubu pre dvesto ľudí než na pódium pre desaťtisíc.
Trochu sa pritom neubránite námietke, že napriek obrovskej dávke energie to nie je ono. Aj keď vo výbornom zvuku, vďaka ktorému ste sa jej Nothing Compares 2 U mohli takmer dotknúť. Pretože speváčka najmä v prvej polovici spievala neuveriteľne čisto a podmaňujúcu. Jej hudba sa hodí ku kvapkám vody zvonka na okennej tabuli , iné však je, keď sa vám tie prúdy vody lejú na hlavu. Trochu irónia.
Vynikajúce vystúpenie spočiatku kazili len dobráci s dáždnikmi, za nimi sa nedalo vidieť nič. Aj tak bola Sinéad O'Connor čarovná a jej Thank You For Hearing Me vyznelo úprimne.
Napokon, ďalší úžasný koncert nasledoval hneď po kontroverznej pesničkárke. Alison Goldfrapp síce na novom albume už nie je taká tanečná, skôr rozjíma, z jej vystúpenia však na ostravských farbách po chrbte behali zimomriavky – sebaistý hlas, vizuálne prepracovaná projekcia a anjelské retro v duchu folku, glam rocku a diska. Alison je možno protipól Sinéad, obe však spája kus energie, ktorá prúdi z pódia.
Porovnávať vystúpenia Goldfrapp s Kylie Minogue a Madonnou je trochu scestné, spoločná je však obrovská profesionalita. To sa o Alison Goldfrapp nedá vždy povedať mimo pódia.
V každom prípade, napriek počasiu ostravské farby v soboty žiarili. Hudbou i prekvapivo príjemnými ochrankármi.
