Streda, 12. december, 2018 | Meniny má Otília
ROZHOVOR PRE SME.SK

Stan Lauryssens: Umenie neexistuje, ide o peniaze

Salvador Dalí falšoval vlastné obrazy, lebo potreboval peniaze na sex, tvrdí bývalý predajca s umením, väzeň a spisovateľ Stan Lauryssens.

Narodil sa v roku 1946 v Antverpách. Začínal vo výrobni syra, následne robil rozhovory pre belgický časopis, z ktorých mnohé boli vymyslené. Niektoré interview si nevymyslel, skutočné urobil napríklad s Andym Warholom či s nacistickými prisluhovačmi Leni(Zdroj: Samo Trnka)

Začínali ste vo fabrike na výrobu syra. V knihe Dalí a ja píšete, že ste robili diery do ementálu. Ako sa robia?

Firma, v ktorej som pracoval, nakupovala ementál vo Švajčiarsku. Šlo o veľké kocky, vážiace presne 70 kilogramov. Bolo to pred tridsiatimi rokmi, syr sa vyrábal v chladných horách Švajčiarska, odkiaľ sa dovážal do Belgicka, ktoré leží pri mori a kde je teplejšie. Keď položíte syr na stôl, čo sa s ním deje? Roztápa sa. Taký prichádzal aj do našej firmy. Položili sme ho na váhu, vediac, že pôvodne mal 70 kíl. U nás však mal už 71 až 72 kilogramov. Tento rozdiel bolo treba eliminovať práve robením dier.

Práve ich vznik ma zaujíma.

Robili sme ich dutou trubicou, ktorú som zapichoval do tej kocky a vykrajoval tak potrebné diery. Syr, ktorý sa dostal do trubice, som vybral a časť z neho spolu s kôrou syra roztieral po povrchu, aby diery nebolo vidno. Túto procedúru treba robiť so slinami, pretože tomu pomáhajú a nekazia chuť. Urobiť to niečím iným, syr by sa pokazil. To, čo nám ostalo v trubici, sme hádzali do stroja, ktorý z tej masy vyrábal strúhaný syr. Ak si kúpite strúhaný ementál, pôjde určite o časti, vyrezané kvôli dieram. Kocka sa po tomto všetkom dala do chladnej miestnosti, po dvoch mesiacoch vytiahla, presekla na dve polovice a zrazu bolo vidno nádherné diery. Všetko toto sa muselo robiť aj pre diery samotné. Predávať ementál bez nich? To nejde.

Prečo?

Lebo ľudia by si ho nekupovali.

Čiže diery v syre majú len marketingovú funkciu?

Presne tak. Ľudia kupujú ementál výhradne s dierami, a to nikto nezmení. Keď to nadnesiem, tými dierami som vlastne predával vzduch.

Robil som falošné interview, ktoré boli lepšie ako skutočné

Vzduch ste následne predávali ešte riadne dlho. Po syrárni ste začali pracovať pre istý belgický časopis, pre ktorý ste si pravidelne vymýšľali interview s hollywoodskymi hviezdami. Čo musí mať človek v sebe, aby si na také niečo vôbec trúfol?

Keď som pracoval vo fabrike na výrobu syra, zarábal som iks peňazí. Zrazu prišla ponuka, aby som začal pracovať pre daný časopis, pričom ich zarobím oveľa viac. Povedal som si - ok, beriem to. Pýtal som sa, čo bude mojou úlohou. Vraj na titulke budú fotografie slávnych ľudí - Marlon Brando, Liz Taylorová a ďalších s tým, že pôjdem do Hollywoodu a urobím s nimi rozhovory.

Na to však redakcia nemala dosť peňazí.

Presne tak, ale o tom som vtedy nevedel. Jednoducho som podpísal zmluvu s tým, že platí to, na čom sme sa dohodli. Dokonca som si mädlil ruky, aký to bude postup oproti syrárni. Keby som vedel, že pôjde o vymyslené rozhovory, tak to nepodpíšem.

v1.jpg

Aj tak mi nie je jasná jedna vec - prečo by časopis na rozhovory so svetovými hviezdami lanáril človeka, ktorý robí vo fabrike na syr.

Premýšľal som nad tým. V tom čase som popri práci písal poéziu, vlastne texty pre rockové skupiny. Ľudia ma teda poznali. Nastúpil som do redakcie a zrazu mi povedali, že v tom všetkom je malý problém - na Hollywood vraj nemajú peniaze, a tak to urobia inak. Pod jednou strechou mali všetko potrebné - stôl, písací stroj, nožnice a téglik s lepidlom. Celú story s akoukoľvek hviezdou som si mal vycicať z prsta, pričom bolo jedno, či to bude s Robertom Redfordom, Woodym Allenom či s kýmkoľvek iným. Tak som fungoval dva roky. Nezabúdajte, že neexistoval internet, Google ani nič podobné, takže to nebolo ľahké, tie veci som musel poctivo vymyslieť.

Boli tie interview dobré?

Lepšie ako skutočné. (smiech)

Vnútorne ste nemali problém vyrovnať sa s tým, že klamete čitateľov?

Na to som vtedy nemyslel. Nemal som dokonca žiadne výčitky svedomia.

Mal som milióny

A štve vás, ak vás dnes niekto označí za podvodníka? Pretože k falošným rozhovorom sa neskôr pridal aj predaj falošných diel Salvadora Dalího.

Pozor - ja som s tými rozhovormi nepodvádzal, poctivo som ich vymýšľal. To nie je ľahké. Svojím spôsobom som vynálezca. Vymyslieť dobrý rozhovor je do istej miery umenie. Aspoň tie, ktoré som robil ja, umením naozaj boli. Teraz vám poviem vec, ktorú mi nebudete veriť. Keď zomrel Marlon Brando, vyšla kniha, v ktorej boli zverejnené mnohé interview, ktoré poskytol počas svojho života. To moje je tam uvedené ako prvé, pričom som sa s ním nikdy nestretol. Dotyční si jednoducho mysleli, že bolo skutočné, najmä preto, že bolo naozaj dobré.

Mali ste vôbec niekedy výčitky svedomia?

Samozrejme, ale to prišlo až oveľa neskôr. Keď som začal pracovať pre spoločnosť, ktorá predávala Dalího diela, vedel som, že to nie je celkom kóšer. Ale v syrárni som zarábal iks, ako novinár ypsilon a pri predaji Dalího zet peňazí. To boli neskutočné peniaze, o takých sa bežným ľuďom ani nesníva. Mal som pritom iba tridsať rokov.

v2.jpg

Akým majetkom ste disponovali v časoch vašich najlepších obchodov?

Zarábal som strašne veľa peňazí, milióny dolárov, miloval som to, pretože šlo o dobrodružstvo. Niekto za mnou prišiel do kancelárie s plnými kuframi peňazí, pol milióna dolárov v jednom, pol milióna v druhom. Vedel som pritom, že boli vlastne ukradnuté. Pochádzali z daňových únikov, z čiernych fondov, odkiaľkoľvek. V hlave som mal len jedno - dotyčný s tými kuframi nesmie odísť, musia ostať v mojej kancelárii. Rozprávali sme sa o knihách, hudbe, nakoniec mi tie peniaze odovzdal a ja som mu za to dal... veľké nič.

Predali ste im ilúziu, že sú vlastníkmi hodnotných Dalího diel, ktorých cena ešte vyletí po jeho smrti. Ako je možné, že vám to skoro všetci kupci „zožrali"?

Nie som hlúpy, kupci takisto nie

Obchodník musí vedieť rozprávať. Mal som kravatu, oblek, vyzeral som ako bankár. K tomu nádherná kancelária, kožené sedačky a skutočné Dalího diela na stene za mnou. Keď teda niekto prišiel, iba žasol, aký som super.

Ak dobrý obchodník musí vedieť rozprávať, do akej miery môžeme veriť tomu, čo ste napísali vo svojej knihe? Koľko z tých príbehov je fabulácia?

Dobrá otázka. Kniha má dve časti, sú v nej prezentované dve osoby - Dalí a ja. Všetko, čo sa týka mňa - od predaja falošných malieb až po väzenie, je stopercentná pravda. Odžil som si to, je to proste môj život. To, čo som v knihe rozprával o Dalím, sa zakladá na informáciách od iks ľudí. Či je pravda všetko, čo mi povedali, to netuším. Nemyslím si to, určite sú tam aj nepravdy, ale ak všetci tí ľudia hovoria takmer to isté, som si istý, že je to pravda aspoň z osemdesiatich percent. A ak je naozaj pravdivých toľko informácií, stále ide o fantastickú knihu.

v3.jpg

Juraj Malíček z portálu station.sk vašu knihu skritizoval slovami: „Nie je to literatúra, len bulvár, číta sa to samo tak ľahučko, že ľahšie sa na to už len zabúda." Mýli sa?

Myslím, že bulvár to bol tridsať rokov dozadu, nie teraz. Bol však svojím spôsobom nevyhnutný. Predsa ak chcete predať miliónovú maľbu, ktorou v skutočnosti nedisponujete, teda prevziať peniaze bez toho, aby ste dotyčnému recipročne odovzdali dielo, musíte okolo toho naozaj urobiť šou, inak by to nefungovalo.

Boli ste vy sám taký dobrý alebo ľudia, ktorí od vás nakupovali, takí hlúpi?

Oboje. (smiech) Ale nie. Ja hlúpy nie som, kupci takisto nie, lenže mali k dispozícii len špinavé peniaze. Potrebovali ich vyprať, inak sa nedali použiť. Na to je umenie vhodné. Kľučkovali a riskovali aj to, že tie peniaze stratia. Nebol to pre nich problém, pretože ak niekto investuje milión dolárov, určite má ďalších dvadsať odložených.

Dalí bol istý čas vaším susedom. Keby ste ho mali predstaviť niekomu, kto o ňom nič nevie, čo by ste mu povedali? Väčšina ľudí vie možno len to, že šlo o španielskeho surrealistického, neuveriteľne výstredného a egocentrického maliara.

Myslím, že Dalí bol v prvej polovici minulého storočia jeden z najlepších maliarov na svete - spolu s Modiglianim, Picassom a pár ďalšími.

Dalí však o Picassovi nemal vysokú mienku.

Samozrejme. Obaja boli predsa Španieli, jasná konkurencia. Dalí však bol naozaj dobrý maliar, lenže to mal v hlave trochu pomotané. Vo svojej mysli videl mnohé veci inak ako bežný človek, tak aj spolu s ďalšími vynašiel surrealizmus. Dalí vždy tvrdil - ja nemaľujem maľby, iba fotografujem svoje sny a nočné mory.

Podľa tých obrazov musel mať naozaj divoké sny.

To áno. A v tom bola aj pointa - v päťdesiatych rokoch sa zrazu rozhodol, že už nebude maľovať. Miesto toho, aby svoje sny maľoval, chcel ich žiť. A tak začal prevádzkovať ten svoj sexuálny cirkus, čiže sexpárty, na ktorých sa dialo to, o čom viete z mojej knihy. Na to, aby si niečo také mohol dovoliť, však potreboval pol milióna dolárov mesačne.

v4.jpg

Keď spláchli, do Dalího truhly natiekla voda

Primárne teda začal falšovať svoje diela preto, aby mal na svoje výstrednosti?

Áno. Jeden človek totiž nedokáže zarobiť také množstvo peňazí len tým, že bude maľovať maličké obrázky. Potreboval maľovať obrovské obrazy, lenže na to nemal čas. V päťdesiatych rokoch tak preňho začal pracovať Isidro Bea, ktorý pôvodne robil dekorácie a pozadia v divadle. Bol schopný za jeden deň namaľovať troj- až päťmetrový obraz. Na konci dňa prišiel Dalí do jeho ateliéru a na Beov obraz vložil nejaké malé surrealistické vložky plus podpis. Následne maľbu predal za jeden až dva milióny dolárov. Isidro Bea však za svoju prácu dostal od Dalího len päťdesiat dolárov.

Surrealizmus potom nepotrebuje definíciu, bol ňou Dalí sám.

Presne tak, Dalí bol zhmotnený, zosobnený surrealizmus. Jeho život aj umenie. Surrealizmom je dokonca aj to, ako skončil po smrti. Pochovali ho totiž do jeho múzea v Španielsku. Umiestnili ho však v suteréne vedľa dámskeho WC. Zakaždým, keď návštevníčka múzea spláchla, do jeho truhly natiekla voda. Museli ho teda vybrať a presunúť ďalej, lebo bol stále mokrý. Je to pravdivá historka, verte mi.

Surrealizmom boli aj jeho vypúlené oči a dohora vykrútené fúzy. Pochovali ho s nimi?

Áno aj nie. Keď som predával jeho obrazy, Dalí pre mňa predstavoval mužíčka s fúzmi vykrútenými do neba a s neskutočne vypúlenými očiskami. Keď som sa však s ním prvýkrát stretol, už nevyzeral ako kedysi. Fúzy mal šedivé, pričom nesmerovali hore, ale opačným smerom.

Odzrkadľovali teda jeho mentálny a zdravotný stav?

Áno. Vždy to tak bolo. Keď som ho osobne spoznal, jeho stav odrážal aj spôsob, akým mal upravené svoje dlhé vlasy. Do toho všetkého sa triasol, už to bol úplne iný človek, zostarnutý, umierajúci.

S tými slávnymi fúzmi však šlo trochu o podvod, nie?

Samozrejme, pretože raz si ich ostrihal a jeho kaderník mu vyrobil falošné, ktoré boli prilepené na obyčajnej slamke. Vždy, keď sa mal objaviť nejaký fotograf, nastokol si ich a tváril sa, že sú pravé. (smiech) Mal niekoľko takých súprav. V podstate možno povedať, že celý jeho život bol jeden veľký podvod.

spol.jpg

Mala vyše 80 a potrebovala päť chlapov denne

Mnohí považujú surrealistické maľby za gýčové čarbanice. Čo bolo na Dalího obrazoch také fascinujúce, že sa predávali za milióny dolárov?

Do čias Dalího a surrealizmu boli maľby vždy akési namaľované fotografie - krásne krajinky, ľudia na loďkách, v pätnástom a šestnástom storočí anjeli v kostoloch... Surrealisti boli prví, ktorí začali maľovať čosi, čo vôbec neexistuje. Práve tým, čo Dalí maľoval, bol zaujímavý a hodnotný.

Sú tie obrazy namaľované dobre aj po technickej stránke?

Nie, iba niektoré. Keď sa pozriete do kníh s umením, obrazy sú tam v nádherných farbách. Ak si tie isté obrazy pozriete naživo, zistíte, že ani zďaleka nie sú také krásne.

Čiže uznávaným svetovým maliarom sa môže stať aj ten, kto nevie príliš maľovať?

Samozrejme, pretože to nespočíva len v technike, ale aj v nápadoch, ktoré nemal nikto pred ním. Ak sú dobré, nevidím v tom žiadny problém.

Vie sa, že Dalího do excentrickej, sexuálne zvrhlej podoby, „odnavigovala" jeho múza Gala Éluardová. Bol manipulovateľný?

Bol. Dalí a Gala však spolu sexuálne nežili, hoci sex si užívali plným priehrštím.

Je teda pravda, čo píšete v knihe, že aj vo vysokom veku potrebovala denne niekoľko chlapov?

Áno. Ona a Dalí mali sexuálne oddelené životy. Gala mala vyše 80 rokov a tí, ktorí ju poznali, tvrdili, že stále vyzerala dobre, aj vďaka plastikám. Ešte v tom veku mávala sex päťkrát denne, pričom sa jej venovali mladí chlapi. Za služby im platila v hotovosti. To však nebola jej jediná neresť. Po sexe šla do kasína, pretože bola aj gamblerkou, rada hrala o peniaze. Dalí mal voči tomu výhrady, dávala mu však veľa tabletiek, aby ho utlmila. Dalí mal svoj vlastný sexuálny život - masturbácia, mladí chlapci, mladé páry, rád sa na ne pozeral a popri tom sa ukájal. Na jednej strane boli teda s Galou, na strane druhej mal každý z nich vlastný život.

V čom mu teda bola inšpiráciou?

Vo svojich dobrých časoch ju často maľoval, pričom obrazy podpisoval menami ich oboch.

v6.jpg

Pokope ich držali peniaze

Dá sa vysvetliť, čo držalo v jednom vzťahu dvoch arogantných egoistov ako oni dvaja?

Peniaze. Tie ovládajú celý svet.

Milovala ho?

Milovala peniaze rovnako ako Dalí. Tak sa dali aj dokopy, našli spôsob, ako zarobiť obrovské sumy predajom malieb. A keď už nemali skutočné maľby, začali predávať falošné.

Produkovať falzifikáty v tisícoch kusov bol čí nápad?

Galin, pretože Dalí to najskôr odmietal. Nevládal však už maľovať, pričom ona potrebovala peniaze na chlapcov a hazardné hry. Nakoniec mu povedala, že si nájde ďalšieho Dalího. A našla ho - ten potom pre nich maľoval, Dalí tie obrazy pozeral lupou, kritizoval, čo je na nich zlé, ale sám už nenamaľoval vlastne nič.

Svojho času som kdesi čítal otázku, či nie je ľudská spoločnosť tak trochu padnutá na hlavu, ak uznáva diela bláznov. Čo si o tom myslíte, ak sám priznávate, že morálne šlo o zvrhlíka?

Rozumiem. Ak by ste sa pýtali mňa osobne, či existuje umenie, odpoviem vám, že neexistuje. Umenie je totiž len ilúzia. Ilúzia pre ľudí, ktorí chodia po výstavách, múzeách, kostoloch, aby sa na ňu pozerali. Autorom umeleckých diel, ich predajcom a kupcom nejde o žiadne umenie, len o peniaze, o biznis. Uvediem príklad - majiteľ futbalovej Chelsey Roman Abramovič si nedávno kúpil dve maľby za 60 miliónov libier, čo je asi 100 miliónov dolárov. Pritom ich ani nevidel, osobne v aukčnom dome nebol, kupoval ich len ako investíciu, aby ich neskôr predal trebárs za trojnásobok.

Musia však byť aj ľudia, ktorým sa obrazy úprimne páčia, nie?

Iste, ale milionári k nim určite nepatria. Tým ide výhradne o peniaze, a nie o lásku k umeniu.

v7.jpg

Vedel som, že ma chytia, preto som si peniaze odložil v Španielsku

Keď vás prvýkrát zatkli za predaj falošných Dalího diel, čo vám behalo v hlave?

Peniaze sú všetko. Vedel som však, že skôr či neskôr musí prísť to, že ma zavrú. Jednoducho to cítite, preto ma to vnútorne až tak neprekvapilo. Veď práve z toho dôvodu som si časť zarobených peňazí vopred odložil v Španielsku. Dobre som urobil, lebo štát mi vzal dom, auto, zmrazil všetky účty. Keď ma pustili, ušiel som z krajiny a odišiel do Španielska.

Tam ste sa stali Dalího susedom. Náhoda?

Pre mňa áno, ale bolo to tak vďaka mojej priateľke Ane. Bývala tam a poznala tamojších ľudí. V noci sme sa chodili prechádzať a videl som jeden nádherný osamotený dom na vrchu kopca. Hľadal ma síce Interpol, ale keďže som mal peniaze, povedal som si, že ten dom kúpim. Tak sa aj stalo. Neďaleko odtiaľ dole pri vode žil jeden muž, a bol ním práve Dalí.

Keď vás po dvoch týždňoch v Belgicku prepustili z vyšetrovacej väzby, nebolo jednoduchšie počkať si na rozsudok, odsedieť si dva roky, na ktoré vás odsúdili, a až potom s pokojným svedomím odísť do Španielska?

Iste, to by bolo ľahšie, lenže keď sa dostanete do väzenia, ste v panike a takto nepremýšľate. Viete, že vám skonfiškovali celý majetok, nemáte dom, nič. Zároveň máte v Španielsku odložené peniaze. Musíte pochopiť, že keď veľa zarábate, veľa aj utrácate. Stalo sa mi, že som z Bruselu letel do New Yorku len preto, lebo som sa chcel ostrihať. Priletel som, ostrihali ma a letel som naspäť, čo sa dnes javí ako totálna blbosť. Keď vás potom zavrú, myslíte si, že je po všetkom. Prvé myšlienky, ktoré som mal, boli o tom, že sa zabijem, spácham samovraždu. Videl som sa totiž na ulici ako žobrák a tým som nechcel byť. Ďalším riešením bol odchod z krajiny. A ako vidíte, všetko sa nakoniec obrátilo na dobré, pretože dnes sedím s vami na Slovensku. (smiech) Keby som sa zabil, tak tu nie som.

v5.jpg

Ide o nenažranosť

Platí, že kto má veľa, chce ešte viac?

Samozrejme, ide doslova o nenažranosť. Hovorí sa, že všetok majetok tohto sveta má nejaké kriminálne pozadie, vždy niekomu patrí na základe nejakého trestného činu. Je to tak v politike, v priemysle, v umení, všade.

Nerozumiem motivácii - ak mám priemerný príjem, chodím do priemerných reštaurácií, vozím sa na priemernom aute, som spokojný. Keď zbohatnem, zrazu nechcem jedlo za pár stoviek, potrebujem sa najesť za tisícky, za rovnakú kávu ako predtým som schopný zaplatiť násobky pôvodnej sumy. Vy ste zažili prudký presun medzi multimilionárov i voľný pád. Prečo peniaze menia človeka?

Nenažranosť je v nás, je to ľudská vlastnosť. Len čo si človek môže dovoliť viac, chce mať najlepšie veci v najdrahších podnikoch. Ani nie tak preto, že sa mu to páči, ale preto, že chce ukázať, ako na to má, ako si to môže dovoliť.

Nie je to ale zakomplexovanosť?

Je to o pocite moci a ukazovaní sa. Predstavte si, že idete do reštaurácie a priveziete sa na značke Škoda. Potom si predstavte, že ste sa priviezli jaguárom. Jazda do podniku vám trvá rovnako dlho, ale napriek tomu tí, ktorí na to majú, pôjdu jaguárom. Viete prečo? Lebo keby prišli na škodovke, dostali by miesto na sedenie niekde vedľa toalety. Takto však dostanú flek na prvom poschodí s krásnym výhľadom. To isté platí pre lietadlá - niekto ide prvou triedou, hoci sa na miesto určenia dostane presne v takom istom čase ako ten, kto sedí v lacnejšej triede. Rozdiely sú možno v kvalite jedla, o ničom inom to nie je.

Čiže snobizmus?

Presne tak. Keď som šiel do New Yorku lietadlom, servírovali mi v ňom rybu. Hovorím si, je to super, takúto som ešte nejedol. O týždeň som absolvoval rovnakú trasu, ale nie preto, že by som to potreboval, ale preto, aby som si znovu dal tú rybu. Oni však zmenili menu, a tak som mal smolu. (smiech)

Investujte inde, nie do Dalího

Vráťme sa k Dalímu. Vie sa, koľko falošných diel má v obehu?

Zo všetkých malieb a litografií je okolo 75 percent falošných. V tejto chvíli prebieha v USA proces s ľuďmi, ktorí predávali umenie, pričom minulý rok vyrobili 5 tisíc falošných Dalího diel a predávali ich cez eBay.

Ak chcem originál, kde sa dá kúpiť tak, aby som mal istotu?

Nekupujte si Dalího, investujte do niečoho iného. Šanca na originál je totiž malá.

Koho si teda kúpiť?

Dobrá, ale ťažká otázka. Z tohto regiónu odporúčam Františka Kupku alebo si kúpte Andyho Warhola.

S Warholom ste sa stretli aj osobne. To bol vlastne tiež narkoman a čudák, žijúci veľmi zvláštne a mimo reality. Ako na vás zapôsobil?

Keby len to, on dokonca nenamaľoval ani jednu zo svojich slávnych malieb. Mal na to „továreň" (ateliér Andyho 10.jpgWarhola sa volal Factory, teda továreň, pozn. autora), tam mu vyrábali, čo potreboval, pričom každým dňom tie diela stúpali na cene. Rozdiel medzi Dalím a Warholom bol len v tom, že ten prvý to robil v tajnosti.

Warhol od začiatku hovoril, že nie je maliarom, ale mysliteľom, pričom má Factory, ktoré zhmotňuje jeho myšlienky na plátna. Ak to urobíte takto, ľudia to akceptujú. Ani taký Rubens pred päťsto rokmi nevedel maľovať zvieratá. Všetky svoje obrazy robil osobne, ale zvieratá mu tam vždy domaľoval niekto iný. V jeho múzeu to však nájdete uvedené. Keby to takto priznával aj Dalí, dnes by sme nehovorili o žiadnych falzifikátoch. Chcel to však držať v tajnosti, a tak to aj dopadlo - svet je zamorený falošnými dielami a nikto nemá istotu, ktoré sú pravé. Warhol bol tiež trochu pomätený, ale myslím, že každý maliar na svete má vo svojej mysli niečo, čo nie je normálne. Inak by ten typ práce nerobil. Ak ste normálny, predávate autá, fľašky vody a podobne, určite nie obrazy.

Drogám som sa vyhol, ženám nie

Na divokých večierkoch u Dalího sa zúčastňovala aj Amanda Learová. Po svete koluje legenda, že ide o preoperovaného chlapa. Stretávali ste ju. Je to mýtus?

To naozaj nikto nevie, možno sa len domnievať. Keď som ju stretol prvýkrát, šlo o naozaj nádhernú ženu s dlhými nohami. Krásne vlasy, krásna tvár. Ale to bolo dvadsať rokov dozadu. Dnes je všetko inak. Asi prestala brať hormóny, pretože na rukách jej začali vystupovať žily. Mala krásne prsia, nosila odhalený dekolt, dnes sa zahaľuje až po krk. Musí mať okolo sedemdesiatky, jej telo vyzerá ako telo starého muža, nie ženy. Tak neviem. Pred niekoľkými rokmi však ktosi našiel fotky z kabaretu v Barcelone, v ktorom spievala ešte ako chlapec.

Vy ste sa na tých večierkoch vyhli sexu a drogám? Ten pozlátkový svet bol zrejme lákavý.

Dnes by som už nič také neurobil, ale keď máte štyridsať rokov, je to pokušenie. Máte k dispozícii všetky ženy sveta, dosť času... Niektoré veci som však nikdy nerobil - nešnupal som koks, nepil som, iným pokušeniam som však nevedel odolať. Napríklad ženám.

K Dalímu chodili mnohé, ktoré sa časom stali svetoznámymi. Robili to výhradne pre peniaze alebo mal takú charizmu?

6.jpgŠlo o peniaze, peniaze, peniaze. Mia Farrowová a jej podobné tam chodili ako veľmi mladučké, možno osemnásťročné dievčatá. Boli to len vychádzajúce hviezdičky, modelky, ktoré chceli dve veci - peniaze a slávu. Pre ne boli ochotné urobiť všetko. Ak ich Dalí požiadal, aby sa vyzliekli a cmúľali jeho prsty, urobili to. Využívali ho, aby mali kontakty, a jemu to vyhovovalo. Bol to veľmi nepríjemný človek, z každého si uťahoval, ale absolútne nedokázal prijať, ak si niekto robil srandu z neho. Nemal žiadnych skutočných priateľov, ale každý chcel byť v jeho blízkosti, lebo tam boli peniaze a sláva. To je ľudské.

Som pokornejší ako pápež

Dnes sa živíte len písaním kníh? Pýtam sa preto, či tam opäť nie je nejaká škáročka, v rámci ktorej predávate vzduch ako pri dierach do ementálu, falošných interview či falzifikátoch Dalího.

Počas svojho života som predal toľko vzduchu, že už to nepotrebujem robiť. (smiech) Píšem knihy a tie nie sú vzduchom. Pred piatimi až šiestimi rokmi som pochopil, že za svojím minulým životom musím urobiť čiaru. Mával som nočné mory, nemohol som spať, potil som sa, potreboval som sa toho zbaviť, očistiť sa. Preto som napísal knihu Dalí a ja. Bola to moja katarzia. Od momentu, keď som knihu dokončil, všetky nočné mory zmizli.

Písanie však nevynáša tak ako predaj obrazov. Ste už vyrovnaný s tým, že sa dá žiť aj s menším majetkom?

Musím byť. Predtým som mal tri autá, medzi Bruselom a New Yorkom som lietal výhradne prvou triedou. Dnes jazdím na VW Golf a na Slovensko som priletel so Sky Europe, teda „low costom". Mrzí ma, čo som robil kedysi, ale už sa za to nehanbím. Je to zo mňa vonku. Keď som druhýkrát vyšiel z väzenia, chodil som okolo stien tak, aby ma nikto nevidel. Hanbil som sa. Pritom som bol napriek myšlienkam na samovraždu v podstate šťastný, že ma chytil Interpol, lebo som vedel, že ide o začiatok konca. Nemal som silu zastaviť sa, museli to urobiť oni. Z jedného dňa na druhý sa teda skončil môj príbeh. Dnes sa už nemám za čo hanbiť, som spokojný s tým, čo mám a ako žijem.

Ako sa vo svete predáva vaša kniha o Dalím?

Neviem presné čísla, ale vyšla v 33 jazykoch, predáva sa teda v približne 40 krajinách. V tom istom čase vyšla kniha aj pápežovi Benediktovi XVI. A tá sa predáva len v 16 jazykoch.

Vidím, že ste napriek všetkým životným kotrmelcom nespokorneli.

(smiech) Ale áno. Som pokornejší ako pápež. Ukazuje to však na jednu dôležitú vec - že Dalí je populárnejší ako Ježiš Kristus.

To tvrdil aj John Lennon o Beatles.

Vážne? Veď je to pravda.

Poznámka: Rozhovor nebol autorizovaný, Stan Lauryssens to nepožadoval.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Čo majú študovať naše deti, aby si v budúcnosti našli prácu?
  2. Hovoriaci prekladač reči do vrecka Langie - až 52 jazykov!
  3. Platbami kartou míňame viac. Čo by obchodníci mali vedieť o zákazníkoch
  4. Slovenské ovocie a zelenina - máme ich v obchodoch dostatok?
  5. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie
  6. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre
  7. Na čo dbať pri výbere nehnuteľnosti? Tu je niekoľko rád
  8. Mobil banking VÚB opäť bližšie k najlepšej bankovej aplikácii
  9. Objavte novinku s duálnym účinkom proti starnutiu pleti
  10. First moment za skvelú cenu: Neapol, Capri, Pompeje, Ischia
  1. Workshop Inštitútu Ronalda Coasa na EU v Bratislave
  2. Stavbárska olympiáda 2018/19 vás očakáva
  3. Diplomacia v praxi – unikát, ktorý funguje dodnes
  4. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  5. Slovenské ovocie a zelenina - máme ich v obchodoch dostatok?
  6. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie
  7. Kartou míňame viac. Čo by obchodníci mali vedieť o zákazníkoch
  8. Autokamery Mio a navigace teď s 3letou záruční dobou
  9. Move in immediately, if you feel like it
  10. Predaj poistenia motorových vozidiel cez web rastie a bude rásť
  1. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie 40 065
  2. First moment za skvelú cenu: Neapol, Capri, Pompeje, Ischia 15 349
  3. Takto vyzerá miesto, odkiaľ k nám putuje slovenské hovädzie 10 118
  4. Nový cestovný poriadok ŽSR z vášho regiónu v denníku SME 8 217
  5. Na školách potrebujeme kontroverznejšie témy. Byť ticho nepomáha 7 804
  6. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre 7 698
  7. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 7 088
  8. Prehrieva sa vám mobil? Môžete prísť o peniaze 6 389
  9. Geológ: recykláciu umelého kopca v Slnečniciach sledujeme denne 5 859
  10. Slováci sa pripravujú o stovky až tisícky eur 5 733