A hneď má z toho doma zle. Dokonca vraj porušil zákon.
Predsa len Izrael je nepriateľský štát, aj keď Kurdov, ku ktorým patrí aj prezident, roky cvičil na boj proti Saddaámovi.
Táto správa je globálne pesimistická - veď od novej irackej vládnucej triedy sa predsa len očakávali trochu pokrokovejšie názory a internacionála je internacionála. Pre našu rodinu je však v zásade pozitívna.
Aj môj svokor totiž po tomto incidente pochopil, že jeho plán vybrať sa, na zdesenie celej rodiny, na staré kolená a vlastné riziko do Iraku, aby zistil, čo tam zostalo z jeho majetku, nemá šancu na úspech.
Židov totiž v Iraku stále nemajú radi - tak ako pred 50 rokmi, keď ho odtiaľ vyhodili.
Izraelsko-arabské podávania rúk tiež nemajú veľa priaznivcov. Vždy totiž niekoho riadne naštvú.
Pritom skoro vždy znamenali historický prielom - alebo ich účastníci si minimálne mysleli, že píšu dejiny. Begin so Sadatom, Rabin s Arafatom či Šaron s Abbásom. A potom to vtipnotrápne ponúkanie sa do dverí v Camp Davide medzi Barakom a Arafatom za asistencie Clintona. Už asi vtedy dobre tušili, že sa nedohodnú.
Aktéri týchto historických chvíľ zdvorilostí či dobre vyrátaného politického kalkulu neskôr priznávali, že jedno podanie ruky bolo bolestivejšie ako vojny.
Jicchak Rabin podľa niektorých zdrojov údajne povedal, že po potrasení rukou Arafatovi sa mu chcelo doslova zvracať.
Aj zajtra sa možno bude mávať pravicami pre fotografov.
V Paríži sa začne summit krajín únie Stredozemného mora a vraj by si tam mohli potriasť rukou sýrsky prezident Bašir Assad a izraelský premiér Ehud Olmert.
Tak by to aspoň chcel francúzsky prezident Sarkozy. Či sa to aj stane, vedia len Olmert a Assad. A možno to urobia nepriamo - tak ako spolu údajne rokujú o mieri.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
