ali s drogami a neunášali ľudí. "Strach tu patrí k politike, ale my sa nesmieme nechať zastrašiť," hovorievala. Ale dostali ju. Kandidátka na kolumbijského prezidenta Ingrid Betancourtová sa na šesť a pol roka stala rukojemníčkou povstalcov. Jej príbeh je príbehom Kolumbie. Juan Carlos Lecompte mal 45 rokov a život ako vystrihnutý z pánskeho časopisu. Bol viceprezidentom jednej z najväčších reklamných agentúr v Kolumbii a staral sa o prominentných klientov ako Palmolive a Pepsi. Kráľovsky zarábal, v Bogote vlastnil dva apartmány a jazdil na BMW. Pred šiestimi rokmi

sa oženil. Vzal si krásnu a ambicióznu Ingrid Betancourtovú. Absolventka prestížnej parížskej politológie, ktorá bola doma v Kolumbii i vo Francúzsku, robila závratnú politickú kariéru. Bola poslankyňou, neskôr senátorkou a vyhlásenou bojovníčkou proti korupcii. Spolu založili stranu zelených. Do februára 2002 Lecompte nepoznal odvrátenú stranu svojej krajiny. Drogy, vraždy, únosy. "Žil som ako vo vzduchoprázdne," povedal neskôr pre Süddeutsche Zeitung.

Všetko sa zmenilo vo februári v roku 2002. V ten deň sa jeho manželka Ingrid Betancourtová vybrala so svojou volebnou manažérkou Clarou Rojasovou do mesta San Vincente de Caguán. Vládol tam jediný starosta za stranu zelených a Betancourtová, v tom čase už kandidátka na prezidenta Kolumbie, si jeho mesto vybrala na predvolebné zhromaždenie.

Nebolo to dobre načasované. Dva dni predtým došla vláde vtedajšieho prezidenta Andrésa Pastranu trpezlivosť a ukončila mierové rozhovory s najstaršou a najväčšou latinskoamerickou gerilovou skupinou. Oblasť, kam sa Betancourtová vydala, mali Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC) pod svojou kontrolou. Nebála sa. Roky sa prihovárala za dialóg s rebelantmi. "Pokúsim sa vrátiť ešte dnes. Ak nie, tak najneskôr zajtra," povedala v to ráno manželovi. Vrátila sa. Takmer o šesť a pol roka neskôr.

Všade iba džungľa

Po 40 kilometroch cesty do mesta San Vincente de Caguán sa to stalo. Ozbrojení banditi v uniformách zastavili auto v momente, keď kdesi vybuchla mína a jednému z nich to odtrhlo nohu. "Ingrid hneď spoznali a oddelili nás od skupiny," rozprávala neskôr Rojasová. Potom šli hodiny džungľou a netušili, čo ich čaká.

Štyrikrát sa spolu s Clarou pokúsili ujsť. Prvý raz zmizli na štyri dni, ale v neprehľadnom tropickom lese nedokázali nájsť cestu. Našli ich. "Prvých 30 dní po úteku sme boli spútané. Najhoršie to bolo, keď sme boli hodiny pripútané k stromu a nemohli sa ani pohnúť." Zakaždým to bolo len horšie. Dozor sprísnili a strážcu tábora vymenili. Nový bol ešte brutálnejší.

Aj jedlo bolo strašné. Len ryža, žiadne ovocie či zelenina. "Niekedy sme nejedli vôbec. Tri týždne sme nedostali nič," spomína si Rojasová. Horší než hlad však bola izolácia a beznádej. Povstalci s nimi takmer neprehovorili. Nevedeli, či sa niečo deje, či niekto ešte bojuje za ich oslobodenie. "Najlepšie bolo vôbec na to nemyslieť," hovorí Rojasová.

Každý deň bol bojom o prežitie. "Nemohla som vidieť nebo. Džungla bola ako obrovská zelená strecha nad mojou hlavou. Stromy boli plné zvierat, ktoré sú nebezpečnejšie než všetko, čo som si vedela predstaviť," spomína si Ingrid Betancourtová. Len neurčito sa vyjadrovala k tomu, ako prežila taký dlhý čas ako žena medzi mužmi. "Kúpala som sa v šatách," odpovedala. Keď sa jej opýtali, či ju znásilnili, odvetila: "Prežila som bolestné veci (...), ale nechcem teraz o tom hovoriť," dodala.

Rojasová o tom hovoriť musí. Znásilnili ju a v džungli porodila syna. Odrodil ju jeden z rebelantov, ktorý mal niekoľko mesiacov medicíny. Cisársky rez jej urobil obyčajným nožom. Bábätku pri pôrode zlomil ruku, ale prežilo. Deväť mesiacov po pôrode syna Clare vzali. Objala ho až o tri roky neskôr, keď sa dostala na slobodu.

Beznádej

Juan Carlos Lecompte prežíval po únose manželky svoje vlastné peklo. Čakal ho finančný bankrot. Štyri roky nemal o žene žiadne správy. Ale nevzdával sa. Dokonca navštívil vo väzení jedného z rebelantov - Eduarda Reyesa. "Chcem dôkaz, že Ingrid žije. Aspoň riadok," prosil. Reyes mu nedal nič. Iba ho dookola uisťoval, že on ani jeho žena Ingrid nie sú nepriateľmi povstalcov.

Betancourtová žila. Vnútorná sila z nej však vyprchala. Denne myslela na samovraždu. Na jeseň 2007 napísala svojej matke: "Mamička, som unavená, utrpenie ma unavuje. Týchto šesť rokov zajatia mi ukázalo, že nie som ani taká odolná, ani odvážna, inteligentná a silná, ako som si myslela."

Záchranca Perez

Z najhoršieho ju dostal desiatnik William Perez. Rebelanti ho zajali v roku 1998 na juhu Kolumbie, kde slúžil ako vojak. Vyznal sa v medicíne, pretože pracoval vo vojenskej nemocnici v Bogote. Bol pri nej, keď upadla do takej hlbokej depresie, že sa nebola schopná ani hýbať. "Bola veľmi slabá a nemohla nič jesť. Čo zjedla, to vyvracala, musel som ju pomaly kŕmiť," rozprával Perez. Pomáhal jej vstávať, chodil s ňou a od rebelantov vyžobral vždy nejaké lieky. "Keby nebolo Williama, dnes by som tu nebola," tvrdí Betancourtová.

Modlitba života

Ráno 2. júla bolo celkom iné ako tie predchádzajúce. Niečo sa dialo. "Zobudila som sa o štvrtej a modlila sa," hovorí Ingrid. Modlili sa všetci. Pätnásť rukojemníkov dúfalo, že niekto z nich by sa mohol dostať na slobodu. Všetko vyzeralo rovnako ako niekoľko mesiacov predtým, keď spolupracovníci Červeného kríža dostali po dohovore medzi povstalcami a venezuelským prezidentom Hugom Chávezom na slobodu šesť zajatcov. Bola medzi nimi aj Betancourtovej priateľka Clara Rojasová.

Ľudia, ktorí pre nich prišli v to ráno, boli špeciálne vycvičení. Naučili sa hovoriť s talianskym, arabským či španielskym akcentom. Prišiel aj kameraman, tak ako pri poslednej výmene. Mal na sebe rovnaké červené tričko, hoci kameraman to nebol.

Keď obe helikoptéry vzlietli, počuli zajatci vetu, na ktorú niektorí z nich čakali desať rokov. "Ste voľní!" vyhlásil veliteľ kolumbijských vojakov. Ukážková záchranná akcia, pri ktorej nepadol jediný výstrel, trvala 22 minút. Ingrid Betancourtová plakala a nedokázala zo seba dostať ani slovo. Objala Williama Pereza, ktorý jej zachránil život v momente, keď už oň nestála ani ona sama. Teraz to všetko dostávalo zmysel.

Po takmer šesť a pol roku sa mohla objať s manželom Juanom Carlosom, s matkou a dvoma dospelými deťmi, ktoré naposledy videla, keď boli malé. A navštívila hrob svojho otca na cintoríne Cristo Rey neďaleko Bogoty. Jej únos neprežil. Mesiac potom mu zlyhalo srdce.

Príbeh utrpenia Ingrid Betancourtovej sa skončil. A Kolumbia dúfa, že sa stane i jej príbehom. Že 44 rokov násilia, vrážd a únosov sa skončí bez jediného výstrelu, tak ako oslobodenie 46-ročnej ženy. Možno k tomu pomôže práve Ingrid Betancourtová. A je celkom jedno, či ako ministerka zahraničných vecí, nová kolumbijská prezidentka, alebo len žena, ktorá dokázala prežiť.

Kto je ešte v zajatí:

Niekoľko dní po svojom oslobodení poslala Ingrid Betancourtová správu ďalším približne 700 rukojemníkom, ktorých by mali povstalci zadržiavať. Správu poslala cez to isté rádio, ktoré bolo jej jediným spojením so svetom, keď bola v džungli ona sama. "Neprestanem ani na chvíľu bojovať za vašu slobodu a hľadať cesty k FARC a krajinám, ktoré nám môžu pomôcť."

Pablo Emilio Moncayo, v zajatí od 21. decembra 1997

Zajali ho, keď mal 19 rokov a ako spojár nastúpil do kolumbijskej armády. Rok po únose napísal svojim rodičom list: "Chcem, aby ste vedeli, že sa mám dobre." Písať listy mu už zakázali, takže jediné spojenie so svetom je rozhlasové vysielanie, v ktorom môžu príbuzní unesených pozdraviť svojich blízkych, bez toho, aby vedeli, či žijú a môžu ich počuť.

Etkin Hernández Rivas, v zajatí 10 rokov

Mal 23 rokov a bol policajt, keď ho povstalci uniesli. V zajatí je 10 rokov. Pred niekoľkými mesiacmi dostala jeho rodina dôkaz, že žije. Jeho mama sa však bojí, že po poslednom oslobodení skupiny zajtacov na čele s Betancourtovou by sa mohli povstalci pomstiť na zvyšných zajatcoch.