Knižka Róberta Gála Agnómia sa začína citátom Františka Drtikola: „Vše projevené ovládá touha. – Ano, syn chce se stát otcem.“

Výrok priekopníka českého budhizmu smerujúci k faktu, že koleso ľudských osudov roztáča túžba a tragickosť každého deja, sa zákonite opakuje – azda aj v nietzscheovskom zmysle – predznamenáva autorovo uvažovanie. Výsledkom je rezignácia na príbeh: nie ako vopred vytýčená literárna stratégia, skôr ako nechuť vracať sa k romantizujúcim banalitám tvoriacim magmu tzv. krásnej literatúry.

Od Manhattanu po Dúbravku

Dej sa fragmentarizuje, strihovo prevrstvuje, a tak aj hlavnú postavu novely – rozprávača s viacerými autobiografickými znakmi – môžeme vidieť raz na žúre v newyorskom dolnom Manhattane a inokedy v bratislavskej Dúbravke na koncerte skupiny Masada (azda nie je náhoda, že jej hlavný protagonista John Zorn komponuje skladby podobnými postupmi ako Gál svoj text). Alebo v prítmí študentského bytu, kde sa esejisticky pokúša spojiť Heideggera s priestorom veľkomesta. Obraz sa vlieva do obrazu programovo a zároveň spontánne, nenásilne.

Je možné predsavziať si chuť do života?

Gál sa podujal koncipovať svoju prózu tak, aby každá jej veta mohla byť samostatným filozofickým výrokom. Potenciálnu neprístupnosť a strohosť abstrahujúceho jazyka, aká vyplýva z takéhoto náročného predsavzatia, odľahčuje humornými narážkami na postoje niektorých filozofov, prípadne parafrázami ich výrokov.

Z Augustínovej definície zla ako absencie dobra sa tak napríklad stáva opačný ontologický model: Predpokladajme zlo ako alternatívnu možnosť dobra, ako dobro zlom alternované.

Napriek tomu, že Róbert Gál patrí k experimentátorským a „hľadačským“ autorom, v texte s vetami končiacimi sa otáznikom úsporne šetrí. Ak sa však nakoniec k otázke odhodlá, stojí za to: Je možné predsavziať si, napríklad, chuť do života?

Prednosť humoru na úkor smiechu

Ak Michail Bachtin alebo Georges Bataille hovoria o smiechu so smrteľnou vážnosťou, teda bez humoru, Gál dáva prednosť humoru na úkor smiechu. Iróniou a sebairóniou v aforistických skratkách účelovo rozbíja ťažkopádnu „vzletnú“ periodickosť reči, na akú sme zvyknutí u novelistov klasického typu. Jeho výpovede však nepôsobia izolovane, každá z nich je dôsledným ohnivkom jazykovej reťaze, ktorou ovíja čitateľa ochotného pristúpiť na pravidlá ponúknutej hry.

Gál je nevšedný autor, v kontexte našej literatúry naozaj ojedinelý. Jeho Agnómia určite stojí za pozornosť a týchto zopár narýchlo načrtnutých poznámok, okliešte­ných publicistickým žánrom recenzie, nevypovie o nej takmer nič. Jednoducho si ju treba prečítať.