Peter Darovec dal zdvojený názov nielen knihe, ale aj jednotlivým kapitolám, a tak stručne a výstižne charakterizuje podstatu vždy tej Vilikovského prózy, o analýzu ktorej ide.
Kniha o Pavlovi Vilikovskom nie je klasickou monografiou, životopis je autorizovaný, keďže ide o spisovateľa súčasníka, ktorého literárne dielo je otvorené. Peter Darovec už v úvode predznačuje všetky limity a obmedzenia, ktoré ho viedli k tomu, že z Vilikovského tvorby predstavuje iba knižné publikácie a z nich si vyberá také problémové okruhy, ktoré považuje v prozaikovej tvorbe za základné.
Podstatný je iba autentický cit
Je to predovšetkým napätie medzi telesným a duševným, neautentickým a autentickým („vo Vilikovského prózach už štyridsať rokov platí, že podstatný je iba autentický cit. Len v ňom sa dá nájsť zmysel“). Toto hľadá, nachádza a dokazuje na všetkých knižných textoch, svoje tvrdenia podporuje aj teóriami našich i inonárodných literárnych vedcov, s ktorými miestami polemizuje.
Pritom si uvedomuje, že je len jedným z interpretátorov Vilikovského próz, o čom sa zmieňuje v úvodnej kapitole, kde analyzuje prózu Metodologická poviedka. Tá mu poslúžila ako základ na interpretáciu ostatných Vilikovského próz, lebo obsahuje také a podobné znaky ako celá jeho tvorba.
Hovorí o previazanosti jednotlivých diel napríklad typmi rozprávačov („vety neslúžia rozprávaniu súvislého príbehu, ale sú vyjadrením myšlienok a pocitov v stave zrodu, vo vedomí postavy“), využívaním vlastných textov, spoločnými motívmi, prvkami intertextuality, presahmi látkovej skutočnosti do literárneho textu, hľadaním autentickosti, autobiografických čŕt (ide o texty „látkovo dotované autentickou životnou skúsenosťou autora“).
Dve ikony tvorby
Darovec si kladie problémové otázky, uvádza možnosti, do ktorých umiestňuje Vilikovského poetiku, aby viedol dialóg sám so sebou a dospel takmer vždy k jednoznačnému výsledku.
Málokedy relativizuje (azda len pri knihe Silberputzen), uplatňuje skôr vyhranené úsudky a oproti doterajším hodnoteniam Vilikovského próz nachádza v nich ďalšie pozoruhodnosti. Ide napríklad o makrokompozíciu pri knihách poviedok a v tej súvislosti pripomína autorovu predstavu o modernej poviedke z roku 1966, na ktorej „by nemusel nič meniť počas ďalších štyridsiatich rokov svojho prozaického pôsobenia“.
Prvý román (Posledný kôň Pompejí) napísal až v roku 2001; Darovec konštatuje, že krátke útvary viac vyhovujú Vilikovského autorskému typu. Na margo Prvej vety spánku sa vyjadril, že Vilikovský už „neskôr nenapísal žiadnu modelovú prózu“, o knihách Večne je zelený..., Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch hovorí, že sa stali ikonami jeho tvorby.
Kniha pre všetkých
Vilikovský príbeh nerozpráva, ale analyzuje životné situácie, rozprávač je uňho „často mimo príbehu a stáva sa jeho komentátorom“. V novele Slovenský Casanova („kniha smiechu“) zasa funguje všetko naopak – telo vyhráva nad dušou. („Hľadanie identity sa u Vilikovského už po celé desaťročia realizuje vystupovaním z tela, telesnosti. To, čo po vystúpení zo seba ostáva, je citovosť. Tá ostáva na dne takmer všetkých jeho próz.“).
Darovec sa v texte knihy nezaprel ako vysokoškolský pedagóg, jeho postupy pri interpretácii Vilikovského próz majú výkladový charakter s esejistickými prvkami, často s metaforickým princípom.
Jeho kniha je vynikajúcou lektúrou pre vysokoškolských študentov, učiteľov literatúry, no aj pre bežných čitateľov, ktorí majú možnosť dozvedieť sa zaujímavosti o vzniku diel tohto významného slovenského spisovateľa a konfrontovať svoje dojmy z čítania s odborným pohľadom. Azda podrobnejší a hodnotnejší rozbor jednotlivých próz ani nemôže existovať.
Recenzia
Peter Darovec: Pavel Vilikovský alebo Prepísať sa k citu, prečítať sa k zmyslu
Kalligram, Bratislava
Autor: Gabriela Rakúsová Autorka je literárna kritička
