Ten nepochybne príde a až potom sa začneme trápiť úvahami, čo s telom obľúbeného psa, mačky či kanárika. Bohužiaľ, Slovensko majiteľom zvierat v tomto veľa možností nedáva. Predstava, že by naše zviera mohlo skončiť v kafilérii, naháňa mnohým zimomriavky. Nie každý však má súkromný pozemok, kde by mohol zviera pochovať. Verejné priestranstvá sú pre zvieratá zatiaľ tabu.

S granulami na hroby

Zlom na Slovensku nastal iba nedávno, s otvorením prvého cintorína pre zvieratá v Šútovciach neďaleko Bojníc. Na súkromnom pozemku ho zriadila Mária Granecová, ktorá podnietila podobné snahy aj v ďalších slovenských mestách.

Na porovnanie - prvý zvierací cintorín na svete založili v USA v roku 1896, v Európe vznikol o dva roky neskôr.

„Je to naozaj málo, takýto cintorín by malo mať podľa mňa každé väčšie mesto. Prichádza to pomaly, cintorínov bude postupne viac. Treba si uvedomiť, že je určite lepšie mať legálne cintoríny ako nelegálne. Tých sú desiatky a neraz sú s tým problémy. V Trnave vyzvali majiteľov nelegálnych hrobčekov, aby ich odstránili, pri Prievidzi zasa má ísť cez takýto nelegálny cintorín cyklotrasa," hovorí Mária Granecová. Sama sa rozhodla zriadiť cintorín po tom, čo jej uhynula sučka Jessica. „Neboli sme na to pripravení a pretože sme mali zvieratko radi, kafiléria vôbec neprichádzala do úvahy," dodáva správkyňa pohrebiska, ktoré dostalo príznačné meno Kamienok. Jednoduché hroby s tabuľkami tvoria naskladané kamene. Hoci od založenia cintorína uplynulo iba pár mesiacov, dnes sú tu pochovaných sedem psíkov z rôznych miest - od Bratislavy po Žilinu. Ale tiež škrečky, morské prasiatka, mačky, ale aj akváriové rybičky. Mária Granecová už zaznamenala aj viacero žiadostí o rezerváciu hrobového miesta. „Ak je psík starý a chorý, rezervujú mu majitelia miesto dopredu," dodáva. Cintorín chce postupne meniť na oddychové a výletné miesto. Už teraz sem chodí množstvo zvedavcov, ktorí chcú prvý zvierací cintorín vidieť na vlastné oči. Častými návštevníkmi sú aj bývalí majitelia zvierat, ktorí naň chodia páliť sviečky alebo prinesú na hrob granulky a plyšové hračky. „Občas sem zavítajú aj bývalí majitelia s novými psíkmi, aby im ukázali ich predchodcov," hovorí. Cintorín už má aj vlastného hrobára a v obci pomaly utícha šomranie niektorých obyvateľov, ktorým sa nepáčilo, že zvierací cintorín je v susedstve cintorína pre ľudí.

Končia aj v potokoch a kroví

Podľa Márie Hricovej z občianskeho združenia Súcit a pomoc, ktoré sa venuje záchrane týraných zvierat, väčšinu slovenských psov žiadna dôstojná rozlúčka nečaká. Ich telá neraz končia pohodené v potokoch a kroví. Zriedka pri tom niekoho zaujíma, že prekračuje veterinárne a hygienické normy. „Žiaľ, nie je to žiadna výnimka, stretávame sa s tým pravidelne. Ľudia si nevážia psa ani natoľko, aby mu aspoň vykopali hrob. Pre mnohých Slovákov je pes stále ponížený na obyčajnú vec. Žiaľ, podporuje to aj nedostatočná legislatíva. Hoci máme zákon na ochranu zvierat, ten už nezodpovedá moderným štandardom. Viac chráni majiteľa ako zviera," dodáva Hricová. Spomenie prípady, ktoré riešia prakticky denne. Zúbožené, vyhladované a bité zvieratá, ktoré sa neraz po celý život nepohnú z krátkej reťaze. „Médiá v poslednom čase až príliš často prinášajú prípady utýraných zvierat. Treba si však uvedomiť, že je to iba vrchol ľadovca. Ako možno čakať od majiteľa, ktorý v živote nepohladil svojho psa, že ho bude chcieť dôstojne pochovať? Občas preto nájdeme rozkladajúce sa mŕtvolky pohodené iba tak pri ceste," upozorňuje. Na druhej strane je rada, že medzi Slovákmi je stále viac ľudí, ktorí chovajú zviera pre radosť a venujú sa mu s láskou.

Pes v diamante

Kristýna Šromová je kultivovaná, mladá a príťažlivá žena. Človek by ju tipoval na čokoľvek iné, len nie riaditeľku krematória. Prirodzene, zvieracieho. Krematórium zvierat v Brne je jediným zariadením tohto druhu v bývalom Československu. Vďaka nitrianskemu partnerovi tu spaľujú aj uhynuté zvieratá zo Slovenska, keďže u nás takéto zariadenie stále nemáme. Tradícia spaľovania zvierat je však na Slovensku podstatne kratšia ako v Čechách. „Je to v podstate porovnateľné s tradíciou spaľovania ľudí, aj tu je v porovnaní s našou krajinou percento kremácií podstatne nižšie," hovorí riaditeľka.

Krematórium sídli v upravenej budove s malým rozptylovým hájikom, uprostred priemyselnej zóny Brna. Má to svoje výhody. „Ak je akékoľvek krematórium plánované blízko obytných štvrtí, zvyčajne nastupujú petície. Tu sme sa tomu vyhli," hovorí Šromová.

Mesačne spopolnia v krematóriu osemdesiat-deväťdesiat zvierat, pričom viac kremácií je v zimnom a jesennom období. Konateľ spoločnosti Jiří Bezděk je presvedčený, že podobne ako u ľudí ani psom a mačkám sa do zvieracieho neba veľmi nechce počas pekných letných dní. „Na jeseň začína krivka úmrtnosti postupne stúpať a vrcholí v zime. V lete je to približne päťdesiatka kremácií mesačne," hovorí Bezděk. Ak majiteľovi zviera uhynie, krematórium mu vybaví kompletný servis - odvoz zvieraťa, uloženie v chladiacom boxe, rozlúčku podľa želania, individuálnu kremáciu. V ponuke sú rôzne tipy urien a dovoz ostatkov domov. V obradnej miestnosti, kde býva vyložený katafalk, sú za sklom rôzne druhy urien - plastové, keramické, kovové, sklené, ručne maľované či s vyobrazením zvierat. Do najmenších sa vojde popol z yorkshirského teriéra či čivavy, veľké urny sú pripravené pre mohutnejšie plemená. K najvzácnejším a najdrahším patrí urna z brúseného skla, za ktorú treba oferovať asi dve tisícky. Predá sa zvyčajne iba jedna za mesiac.

Mnohým majiteľom už však obyčajné urny nestačia. Radšej si vyberú pamätné ťažidlo v tvare slzy, do ktorého je zaliata časť popola z jeho zvieratka.

„V Maďarsku už dokonca majú špeciálnu technológiu, pomocou ktorej dokážu z popola vylisovať diamant. Ten potom môžu ľudia nosiť na krku. Veria, že im takto zvieratko naďalej prináša šťastie. Pre nás je zatiaľ táto technológia finančne nedostupná," hovorí Bezděk. Najväčším psom, ktorého v krematóriu spaľovali, bol stodesaťkilový mastif. V tomto prípade kremácia trvala okolo tri a pol hodiny, zatiaľ čo pri malých rasách je to asi pol hodiny. Kremácie sa robia výhradne individuálne. „Vo svete sa robí aj spoločné spaľovanie, my sme však touto cestou ísť nechceli. Pec má najmodernejšie parametre a urobili nám ju na zákazku," hovorí riaditeľka. Samotná kremácia nie je lacná záležitosť. Za psa s váhou desať až tridsať kilogramov zaplatíte v priemere dvetisícdeväťsto českých korún, za uloženie v chladničke päťsto korún, ďalšie náklady si vyžiada prevoz psa, urna, jej doručenie či obrad.

Rozlúčky online

Individuálne sa spaľujú aj úplne malé zvieratá, po ktorých ostane malá hrstička popola. Je to napríklad papagáj či škrečok. Vtedy sa však telíčko uloží do špeciálnej nádoby, aby malé množstvo popola ostalo pokope. Je už iba na majiteľoch, či sa chcú pred spálením so zvieratkom rozlúčiť pri obrade, alebo iba odovzdajú jeho telo a neskôr si prevezmú urnu. Hoci na obrade rozlúčkové reči nebývajú, veľmi sa podobá ľudským rozlúčkam. Nechýbajú slzy ani rôzne bizarné situácie.

„Zažili sme ich opakovane. Raz sme išli vziať uhynutého psíka k majiteľovi, ktorý sa zo žiaľu nad jeho stratou opil, ležal pri ňom v posteli a odmietal nám ho vydať. Nakoniec ho presvedčila manželka. Neskôr sa nám obaja veľmi ospravedlňovali, že psík bol dlhé roky členom ich rodiny a keďže nemali vlastné deti, ich city sa preniesli práve na psa," hovorí Kristýna Šromová. Niektorí majitelia si svojich miláčikov pred kremáciou ešte odfotia alebo si na pamiatku odstrihnú kúsok ich srsti. Do pece ich kladú v kartónovej rakvičke, no niektorí si žiadajú klasickú drevenú.

„Nie je to pre nás problém. Máme výrobcu, ktorý nám ju dodá na mieru," hovorí riaditeľka. Zaujímavosťou je možnosť rozlúčky online. Ak sa ľudia necítia dosť silní na to, aby svojho miláčika odprevadili osobne, môžu tak urobiť pri počítači. V krematóriu dostanú prístupový kód a naživo môžu vidieť celý obrad. Majú pritom istotu, že nijaký ďalší zvedavec sa na obrade nezúčastní.

O psích záchrankách môžeme snívať

Na nedávnom otvorení novej časti brnianskeho krematória predviedli aj ukážku akútneho zásahu Záchrannej veterinárnej služby z Prahy. Tiež niečo, s čím sa Slováci zatiaľ môžu stretnúť, iba ak si zapnú televíznu stanicu Animal Planet. Podobne ako pri zásahoch americkej zvieracej polície si môžeme iba klásť otázku, čo všetko sme ešte zvieratám dlžní a prečo je u nás taký vysoký počet týraných. „Aj prostredníctvom takýchto popularizačných akcií by sme chceli ukázať, že život krematória je úzko spojený nielen so smrťou, ale aj s kvalitným životom zvierat. Je pochopiteľné, že ľudia sa k nám vracať nechcú, lebo mnohí tu prežili smutné chvíle a my sa s tým musíme vyrovnať kvalitou služieb," hovorí Jiří Bezděk. Na pomyselnej hranici medzi životom a smrťou býva podľa neho práve psia záchranka rozhodujúcim faktorom.

„Veterinári zo záchranky majú kvalitné prístrojové vybavenie a na mieste sú za pár minút. Dokážu psíka resuscitovať, preto zachránili už mnoho zvieracích životov. Ide hlavne o havárie či problémy so srdcom," dodáva Bezděk.

Kone iba s manipulačnou technikou

Hoci kone patria k najušľachtilejším a najkrajším zvieratám, pre svoju veľkosť a objem končia takmer výhradne v kafilériách. „Niektorí ľudia majú predstavu, že v kafilérii sa zviera spáli podobne ako v krematóriu. Táto technológia je však úplne odlišná. Zjednodušene povedané - zviera sa spoločne s ďalšími vlastne rozvarí," hovorí Jiří Bezděk. Pochovávanie koní by však bolo tiež náročné. Treba vykopať jamu vo veľkosti základov menšieho domu a poriadne hlbokú. Súčasťou by mal hydrogeologický prieskum, aby rozkladajúce sa zviera nepoškodilo spodné vody. Aj preto sa kone pochovávajú iba zriedkavo. Výnimkou je napríklad taký šampión, akým bol štvornásobný víťaz Veľkej pardubickej Železník. Ten sa kafilérii vyhol. V Anglicku či Írsku, kde sú čistokrvné plemená koní v kurze, však majú krematóriá aj pre ne. Nad touto možnosťou uvažujú aj v Brne. „Museli by sme vlastniť pec s odlišnými parametrami, manipulačnú techniku či špeciálne chladiace zariadenie. Bolo by to finančne náročné, ale uvažujeme nad tým," hovorí Bezděk. Legislatíva je v tomto prípade veľmi prísna nielen pre kone, ale aj spoločenské zvieratá. „Ak psíka napríklad humánne usmrtia, musíme mať potvrdenie od veterinára, prečo sa to stalo. Ak umrel psík na starobu, stačí čestné vyhlásenie, že v predchádzajúcom týždni nikoho nepohrýzol a musí mať platnú vakcináciu. Žiadame preto predložiť aj očkovací preukaz," hovorí Kristýna Šromová.

Snobstvo či cit?

Názory na vznik zvieracích cintorínov či krematórií nie sú jednotné. Niekto ich môže považovať za snobstvo, či dokonca za biznis so smrťou. Psychológ Jindřich Cupák hovorí, že vzťah človeka k zvieratám je kvalitný vtedy, ak neskĺzava do extrému. Tým je na jednej strane nahrádzanie ľudských vzťahov zvieracími, no na strane druhej bezcitnosť a týranie zvierat. V neposlednom rade sa však hlavne u solventných ľudí a takzvanej smotánky objavujú aj typicky snobské maniere. Napríklad v Moskve vznikali ako huby po daždi módne salóny pre psích miláčikov, ktoré sú na míle vzdialené od reality. Pôsobia skôr ako demonštrácia bohatstva než príklad skutočného vzťahu k zvieratám. Psovi či mačke tu urobia pedikúru, navoňavkujú ich, ostrihajú podľa najnovšieho trendu, dokonca im môžu zafarbiť srsť. Rovnako ako za života, pompézne sa s ním lúčia aj po smrti. S veľkými kyticami či drahými murovanými hrobkami. Neraz je to - a nie bezdôvodne - terčom posmeškov. Ak nie je za vzťahom človeka a zvieraťa snobstvo, ale skutočné priateľstvo, vedia privrieť oči aj tí, čo k zvieratám veľké vzťahy neprechovávajú.

„Nie je vôbec ojedinelé, že chýbajúce ľudské väzby nahradí zviera. Často sa to stane v prípadoch, ak o niekoho blízkeho prídeme. V tom prípade môže zvieratko pomôcť preklenúť prázdnotu," hovorí psychológ. Silný vzťah medzi človekom a zvieraťom je obojstranný. „Známy je prípad koňa a jeho majiteľa, ktorých napadol na lúke medveď. Kôň v prvom momente ušiel, no o chvíľu sa vrátil a postavil sa medveďovi. Moment, keď prekonal pudový mechanizmus - a tým bol útek, je najlepším príkladom zvieracej vernosti," hovorí.

História odchodov

Hoci prvý cintorín pre zvieratá vznikol koncom devätnásteho storočia, história zvieracích rozlúčok je podstatne staršia. Už starí Egypťania považovali zvieratá za posvätné, a tak patria k významným archeologickým objavom nielen ľudské múmie, ale aj mumifikované telá psov, mačiek či vtákov. Najviac takýchto objavov pochádza z obdobia vlády Ptolemaiovcov, ktorí považovali zvieratá za vtelenie Bohov. Svojím neobvyklým vzťahom k mastifovi Peritasovi sa do dejín netradičným spôsobom zapísal aj slávny panovník Alexander Veľký. Keď jeho obľúbený pes umrel, usporiadal preňho veľkú pohrebnú procesiu s poctami.

Najstarší cintorín pre zvieratá založil vo vlastnom jablkovom sade v New Yorku veterinár Samuel Johnson v roku 1896. Dnes je na obľúbenom cintoríne Hartsdale pochovaných okolo sedemdesiattisíc zvierat a jeho návštevu si nenechajú ujsť turisti z celého sveta. Súčasťou cintorína je aj moderné krematórium a rozptylová lúka, pričom niektoré hroby sú obrovským turistickým lákadlom. Je to napríklad najväčší monument - Walshovo mauzóleum, ktoré váži okolo päťdesiat ton, či hroby psov z prvej svetovej vojny. Pod menej pompéznym pomníčkom je pochovaný aj psí hrdina Siruis, ktorý prišiel o život pri vyhľadávaní obetí po páde Svetového obchodného centra.

Iba dva roky po vzniku Hartsdale založili najstarší európsky cintorín - Cimetiére des chiens v Paríži. Jeho zaujímavosťou nepochybne je tiež to, že okrem psov a mačiek je tu pochovaný aj lev, opica či pretekársky kôň. K najnavštevovanejším náhrobkom patrí pamätný kameň na slávneho bernardína Barryho, ktorý zachránil vysoko v horách okolo štyridsať ľudských životov.

Ak nie inak, aspoň virtuálne

Keďže možností, ako sa so svojím miláčikom dôstojne rozlúčiť, je na Slovensku stále málo, vítané sú aj virtuálne cintoríny.

Tých už je na webe niekoľko a je na rozhodnutí majiteľa, či chce, aby jeho pes ležal napríklad vo Fialkovom údolí, alebo pod matne svietiacim rožkom mesiaca. Na stránku môžete vložiť fotografiu zvieratka z jeho šťastných období a pripísať pár riadkov o tom, čo vám dal a prečo ste ho mali radi. Pri každom kliknutí sa vám opäť sprítomnia krásne chvíle, ktoré ste spolu prežili.