Keď sa naša spolupracovníčka Kvetka Fajčíková vrátila domov z reportáže zo zvieracieho krematória v Brne, tak vyobjímala svojho psíka, ako hádam ešte nikdy. Rozlúčka s oddaným štvornohým priateľom býva nesmierne smutná. Mnohí majitelia domácich zvieratiek sa po takej skúsenosti zapovedia, že už nikdy žiadneho živého tvora doma nechcú. Bolesť je taká prenikavá, že dni a týždne trpia a plačú celé rodiny. Napriek tomu však väčšina psičkárov či mačkárov dlho bez prítulného chlpáča nezostane. Tá pohoda, oddanosť, radosť a šťastie, ktoré verné zvieratko človeku dáva, sa totiž nedá ničím vyvážiť. Môj psík má už jedenásť rokov a niekedy, v „správnom" psychickom rozpoložení, sa naňho pozerám cez slzy s myšlienkou, že už so mnou asi dlho nebude. Aby som pravdu povedala, vôbec som nerozmýšľala, čo sa so zvieratami deje, keď nás opustia. Do kafilérie by som ho však nikdy nedala, preto ma potešila správa, že aj na Slovensku sa začína myslieť s trochou úcty na našich štvornohých priateľov a prvý zvierací cintorín v Šútovciach hádam prebudí aj väčšie mestá. Viem, že mnohí takéto úvahy o psoch či mačkách považujú za scestné a najradšej by zariadili, aby nám, ľuďom, nezaberali miesto ani živé, nieto ešte po smrti. Aj dnes na môjho flegmatického špringršpaniela šla jedna stará pani s kovovou tyčou, lebo prebehol po vysušenej tráve pod jej oknom. Ale stačí si raz pustiť milé šteniatko pod strechu a má vás! Prečítajte si, ako to s láskou k zvieratám vyzerá u nás a ako v zahraničí.
Želám vám príjemné čítanie
Autor: vedúca prílohy TV oko
