Prv než družstevníci odviedli kone z gazdovských dvorov, slúžil v lete každý deň jeden sedliak aj s koňom ako požiarna pohotovosť. Nesmel ísť na pole, len doma čakal, kedy bude treba pejka zapriahnuť a priviezť vodu k ohňu.
„Stodoly boli drevené so šindľovou alebo rákosovou strechou, takže robota bola každú chíľku. Nie každý deň, ale slúžiť sa muselo,“ vysvetľuje František Bodics.
Čunovský „požiarny záprach“ má vyše osemdesiatky, ale vlani sa aj s posádkou umiestnil na prvom mieste v súťaži historickej techniky.
Autor: gal
