Oznámenie Fakultnej nemocnice v Bratislave, že o zdravotnom stave zraneného moderátora nebudú informovať „na žiadosť rodiny“, je len čerešňou na torte právneho bezvedomia v zdravotníctve.
Jazdím po Slovensku, stretávam sa s ľuďmi pôsobiacimi v zdravotníctve. A je pre mňa nepochopiteľné, koľko z nich neovláda základné pravidlá jeho fungovania, a to ani vo vzťahu k svojej každodennej práci.
O zdravotnom stave žiadneho pacienta nesmie nemocnica informovať verejnosť. Zdravotníkov na to zaväzuje zákon, a v ňom zakotvená povinnosť zachovávať MLČANLIVOSŤ. Mlčanlivosti môže zdravotníka zbaviť jedine samotný pacient alebo orgán, ktorý vydal nemocnici povolenie (v tomto prípade ministerstvo), a to len na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní či súdov. Pre milovníkov konkrétností: § 80 ods. 2 a 3 zákona 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch.
Napriek tomu médiá denne rozpitvávajú pikošky, ktorých zdrojom musel byť nejaký zdravotnícky „insider“. Bez súhlasu pacienta, ako aj bez súhlasu orgánu, ktorý vydal zdravotníckemu zariadeniu povolenie. Kým Počiatka za obchodovanie s chúlostivými informáciami prepierajú v parlamente, nepočul som, že by sa komory, úrad pre dohľad alebo ministerstvo zaoberali únikom informácií z nemocníc. Hoci očividné dôkazy vidno denne na obrazovke či na pultoch novinových stánkov.
Nejde o banalitu, za akú to možno zdravotníci považujú. Keď aj nejaké infošky vyjdú na verejnosť, čo už len také zlé sa stalo, však? Právo na súkromie je jedným zo základných práv pacienta (viď aj čl. 10 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne). Pacientovi príbuzní nemajú o jeho dodržiavanie nemocnicu čo žiadať.
(Mimochodom - zákon nedáva právo na informácie o zdravotnom stave pacienta - bez jeho súhlasu - ani jeho príbuzným.)
Autor: Tomáš Szalay
