Chcem opísať moju osobnú skúsenosť, ako vznikala reportáž „Nechcú jej dať barly“, odvysielaná dňa 13. júna v relácii televízie Markíza Dnes.
V podaní Markízy išlo o boj ťažko chorej onkologickej pacientky pani Emílie s neľudskými lekármi (jedným z nich som mala byť i ja), ktorí jej nedoprajú barly za pár sto korún, bez ktorých nemôže chodiť.
Keď som si túto reportáž pozrela, napriek hnevu a znechuteniu z klamstiev a prekrútených faktov som musela zároveň obdivovať tvorcov, že sa im do asi dvojminútového príspevku podarilo vtesnať toľko neprávd.
Týždeň alebo deň
Takže - pani Emília údajne „už vyše týždňa“ bojovala s lekármi. Prvá a jediná návšteva spomínanej pacientky a jej syna v mojej ordinácii a následne u rehabilitačného lekára bola v pondelok 9. júna v popoludňajších hodinách. Nájazd štábu TV Markíza do mojej ambulancie sa odohral hneď na druhý deň okolo jedenástej predpoludním a príspevok bol odvysielaný 13. júna, teda o štyri dni.
Syn pani Emílie tvrdil, že som ho poslala za ortopédom, čo nie je pravda, poslala som ho za rehabilitačným lekárom. Pán redaktor raz hovoril o ortopédovi, raz o rehabilitačnom lekárovi, akoby v tom nevidel rozdiel. Problém je v tom, že touto nepresnosťou Markíza očiernila aj lekára, ktorý s celou vecou nemal vôbec nič spoločné, pretože zhodou okolností bol celý týždeň na dovolenke. Nebol síce menovaný, ale na poliklinike v našom malom mestečku je ortopéd iba jeden.
Lekár bezmocný
Celý príspevok hovoril len o barlách, pani Emília však už barly dávnejšie má a prišla na nich aj do mojej ambulancie. Ukázané boli aj v samotnej reportáži, opreté o stenu v byte, pánovi redaktorovi to však nebránilo v tom, aby hneď po tomto zábere povedal, že pani Emília „je stále bez bariel“.
V skutočnosti išlo o predpis náročnejších pomôcok, ani tie však nikto predpísať neodmietol. Pri mnohých liekoch a zdravotníckych pomôckach existujú takzvané preskripčné a indikačné obmedzenia. Tie hovoria, ktorý lekár s akou špecializáciou a na akú diagnózu môže príslušný liek či pomôcku predpísať a ich dodržanie je podmienkou úhrady zdravotnou poisťovňou.
Väčšina pacientov nemá problém toto pochopiť, hoci si iste o tom myslia svoje – podobne ako aj lekár, ktorý má zviazané ruky a musí zbytočne odosielať pacienta k inému kolegovi, aj keď by mu vedel pomôcť sám.
Táto situácia sa denne opakuje v každej ambulancii všeobecného lekára, ale keď som sa to snažila vysvetliť synovi pani Emílie, začal ihneď vyťahovať mobil, že má kamaráta v Markíze a on ich na mňa pošle, ak mu okamžite nenapíšem, čo žiada.
Markíza na scéne
Priznám sa, že som tieto reči nebrala vážne a o to väčší šok som zažila na druhý deň predpoludním, keď mi sestrička uprostred vybavovania pacientov oznámila, že za dverami je Markíza a chcú ísť dnu. Táto návšteva, či skôr prepad, sa odohrala bez predchádzajúceho ohlásenia, bez toho, že by ma niekto predtým kontaktoval. Odkázala som, že sa chcem najprv mimo kamery a mikrofónu rozprávať len s pánom redaktorom. Keď sestrička otvorila dvere, dovnútra sa vtlačil napriek môjmu nesúhlasu redaktor s mikrofónom a s ním kameraman, na môj protest mi len odvrkli, že „my sme štáb“.
Pán redaktor sa mi ani nepredstavil (až neskôr som sa dozvedela, že išlo o Romana Ruttkaya) a rovno mi do tváre strkal mikrofón, takže za týchto okolností som odmietla čokoľvek povedať. Mala som tiež obavy, že by moje vyjadrenie mohlo byť zostrihané tak, ako by sa tvorcom hodilo. Tento predpoklad sa mi aj potvrdil - môj kolega, ktorý bol ochotný vysvetliť celú vec obšírnejšie i na kameru, nakoniec v reportáži dostal priestor na jednu krátku a vlastne ničnehovoriacu vetu. Napokon som sa snažila pánovi Ruttkayovi vysvetliť, že ako lekár sa obhájiť pred médiami nemôžem, pretože podrobnosti celej veci sú predmetom povinnej mlčanlivosti a ochrany osobných údajov. Zjavne však moje slová nepadli na úrodnú pôdu.
Pán redaktor uzavrel celý príspevok slovami, že pani už o tomto postoji lekára informovala okrem Ministerstva zdravotníctva aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Doteraz čakám, že ma tieto inštitúcie požiadajú o vyjadrenie a o sprístupnenie zdravotnej dokumentácie, zatiaľ ma však ani jedna z nich nekontaktovala. Očividne teda nekonajú tak promptne, ako TV Markíza – alebo to bola len dramatická bodka, ktorá mala dodať reportáži punc dôveryhodnosti.
Také správanie ako u dotyčného „informátora“, ktorý údajne má „kamaráta v Markíze“, som počas desiatich rokov praxe ešte nezažila - opakované vyhrážky, že sa ešte budem zodpovedať a že som skončila, pričom mi neustále ostentatívne tykal a hrozil zdvihnutým prstom. Viem, že po svete chodia všelijakí ľudia a môže sa ľahko stať, že niekto zatúži sa exhibovať v televízii alebo si vybavovať osobné účty. Ale je znepokojujúce, ak mu v tom ochotne pomôže televízia, pýšiaca sa najvyššou sledovanosťou spravodajstva.
A ja teraz stále premýšľam, čo by asi tak bolo, keby som ja svoju prácu robila tak ako tento pán redaktor...
Barly boli ukázané aj v reportáži, opreté o stenu, čo redaktorovi nebránilo povedať, že pani Emília „je stále bez bariel“.
Autor: Denisa Mitanová (Autorka je všeobecnom lekárkou v Starej Turej.)
