Stephan Klapproth, Zurich, Switzerland

Verili by ste, že so spoločnými skúsenosťami asi 60 rokov sme robili a robíme priveľa chýb pri zamestnávaní, než aby sme vymenovali jedinú? K mnohým došlo, keď sme boli nováčikmi v hre, ale vybrať tých správnych ľudí nikdy nie je ľahké. Len toť pred mesiacom sme to takmer pobabrali hneď dvakrát, pričom nás zachránilo len osvietenie v poslednej chvíli.

Mimochodom, práve keď sme robili tieto skoro-chyby, trochu sme sa zarazili, že sme mimo. Napriek tomu sme však rázne šli ďalej, pričom sme sa cítili zároveň nádejne aj bezmocne. Kandidáti sa nám zdali dostatočne bystrí a žiariví, my sme boli len nesmierne unavení z pracovných pohovorov a čakala na nás skutočná neurobená práca.

Prirodzene, zamestnávanie a najímanie JE skutočná práca. Vzhľadom na dôležitosť vašich ľudí je natoľko zásadná, nakoľko len práca môže byť. No my sa príliš často vrháme bezhlavo do bolestne známych pascí.

Vezmime si prvý skoro-krok-vedľa z minulého mesiaca – keď sme takmer podľahli impulzu prijať človeka, ktorý vyzeral až neskutočne dobre. Prišiel s diplomom z univerzity Brečtanovej ligy, niekoľkými technologickými prácami v solídnych spoločnostiach a presne tými zručnosťami, aké sme potrebovali. Dobre oblečený, dobre komunikujúci, šarmantný, snaživý. Dokonca ani nechcel veľa peňazí. No nevedel nám povedať, prečo nebol posledného pol roka zamestnaný.

„Dokonale zapláta našu medzeru,“ hovorili sme si a dodávali, „možno je trh práce tvrdší, než sme si mysleli.“ Napokon sme sa spamätali, keď nám ľudia, ktorí mu mali dať odporúčanie, nevolali napriek opakovaným žiadostiam. To nás prinútilo pripomenúť si, že z každého, kto vyzerá až neskutočne dobre, sa napokon vykľuje človek skrývajúci niečo nedobré.

Podobná chyba je priveľký záujem najať osobu, lebo má to, čo vám chýba – MBA z Whartonu, zaobchdázanie so slovami, skúsenosť s „prestížou“. Keď bol kedysi jeden z nás čerstvým absolventom univerzity v Illinois snažiacim sa vybudovať obchod s plastmi, vrhol sa na každého kandidáta, ktorý mal v profesijnom životopise Dupont. Niektorí z týchto zamestnancov boli v poriadku; iní boli nepoužiteľní. Nakoniec bol ich „rodokmeň“ menej dôležitý ako podnikateľský cit a obchodnícky dôvtip, ktoré v skutočnosti potrebovali.

Obráťte mincu a objavíte ďalší zamestnávateľský kiks, keď sa hľadá rovnaká vysoká škola, spoločenské zázemie, obľúbený bejzbalový tím a tak ďalej. Tento mechanizmus funguje špeciálne pri globálnom zamestnávaní; manažéri akoby boli neodolateľne pudení najímať kandidátov, ktorí hovoria ich jazykom. Môže to fungovať. Ale až príliš často, len čo sa nový zamestnanec etabluje, začnete objavovať nedostatky, ktoré ste mali hľadať skôr, ale vykašľali ste sa na to, lebo ste „poznali“ tohto kandidáta. Vedeli ste len to, že sa ponáša na vás.

Ďalšou chybou je zamestnať kandidáta, ktorý má priveľa skúseností na túto prácu alebo výstižnejšie – primalý priestor na rozlet. Môže vám poskytnúť pocit upokojenia doviesť do kolektívu osobu, ktorá už všetko zažila. Ale nakoniec sa môžu títo ľudia začať nudiť, lebo to všekto už poznajú a ak neexistuje cesta nahor, stanú sa manžérskym problémom bez ľahkého východiska. Zamestnali ste niekoho do slepej uličky.

A ďalším chybným krokom, ktorý sme urobili obaja, je najatie kandidáta, ktorý je múdry a schopný, ale prosto mu chýba emocionálna inteligencia kombinácia sebavedomia, realistickosti, súcitu a húževnatosti, ktorá pomáha ľuďom byť skvelými členmi tíu a vodcami.

Našťastie, väčšina ľudí dospieva k EQ tak, ako zrejú, prácou a životnými skúsenosťami – aj dobrými, aj zlými – a mnoho ďalších sa dá viesť tak, aby sa rozvinulo latentné EQ, ktoré sa v nich ukrýva.

No občas natrafíte na talentovaného a schopného kandidáta ako my minulý mesiac, ktorému chýbajú v EQ zložky pokory a autentickosti, takže to nemôžete risknúť. Opäť, tento mladý muž mal veľa ideálnych vlastností, ale keď nám začal rozprávať, že za celý život nikdy neurobil chybu a ani nečaká, že by ju urobil, vedeli sme, že sme počuli práve dosť.

Šťastný koniec tohto príbehu je, že sme napokon zamestnali výborných ľudí, ale musíme si predpovedať, že naša fuška pri najímaní sa asi nikdy neskončí. Kým tlačí „skutočná práca“, čas a kým nás láka večná nádej, umenie zamestnávať ľudí bude stále nedokonalé. Tak ako ľudia, ktorí ho robia.