ť, aké nebezpečenstvo nám hrozí, ako mu predísť a či nám už nehrozí.
Napríklad som bol vonku na lešení a cez otvor vo veži som dával pozor na zváračov, ktorí pracovali vnútri. Čo by mi tam mohlo hroziť? Mohol by som zaspať. Šup s tým do denníčka! Ako tomu predísť? Občas sa poprechádzam. Potom už nezaspím? Veru nie. Takto sofistikovane som odhalil nebezpečenstvo, ktoré mi hrozilo. Pri prechádzke po lešení sa však môžem potknúť a udrieť. Budem si teda dávať pozor. Potknem sa, keď budem pozorný? Ani bohovi! Keď prišiel bezpečák a prečítal si môj denníček, uznanlivo pokýval hlavou a odmenil ma poukážkou na tyčinku mars, ktorú mi na obed dali v kantíne. Netrápilo ho, že počas vypisovania týchto hlúpostí som nedával pozor na chlapov vo veži.
Kamarát si do denníčka napísal, že pri vstupe do veže si na lešení odkladáme kabáty. Čo ak by o ne niekto zakopol? Nakreslil teda vkusný vešiačik (navrhol vyrobiť ho z kovu), ktorý by sa kdesi zavesil, a kabáty by boli na ňom. Dostal päťlibrovú poukážku do Tesca za iniciatívny prístup.
Ďalší si všimol, že na jedálni vŕzgajú dvere. Čo ak by niekoho ten zvuk natoľko zaujal, že by stratil ostražitosť a zakopol by o prah? Navrhol teda, že treba namazať pánty. Bezpečáci sa išli zblázniť z toľkej zodpovednosti a starí anglickí bardi len ticho závideli, že ich na také závažné nebezpečenstvo musel upozorniť Čech.
Nejaký čas som v Anglicku pracoval aj vo veľkosklade. Učili nás, ako dvíhať ťažký predmet, napríklad kartón piva. Poobzerám sa, či niekoho neohrozím, podrepnem s vystretým chrbtom a kartón nadvihnem, aby som odhadol jeho hmotnosť, znova vstanem a ešte raz sa poobzerám, či sa náhodou nezmenila situácia. Potom sa zohnem a kartón odnesiem. Raz som prekladal pár škatúľ zemiakových lupienkov z jedného regálu do druhého. Pristavil sa pri mne šéf zmeny, že mi pomôže. Vytiahol z vrecka ochranné rukavice s protišmykovou gumenou vrstvou, preložil tri dvojkilové škatule, ochranné rukavice odložil a s úsmevom odišiel šíriť ďalej svoje posolstvo.
Z bezpečnosti práce, ktorej pilierom má byť pud sebazáchovy a snaha neublížiť iným, sa pomaly stáva teatrálny kolos zamestnávajúci desaťtisíce fanatikov. V klimatizovanej kancelárii sa vášnivo hádajú, či treba mať reflexnú vestu aj vo fajčiarni, či sa treba istiť lanom a postrojom vo výške nad 130 cm, alebo postačí 150, alebo či si pred vstupom na WC možno zložiť helmu a ľahkomyselne sa tak ohroziť nárazom do zárubne. Musím sa priznať, že som náchylný uveriť, že tak je to správne. Len akýsi červík v mozgových závitoch mi našepkáva, že sa z nás stávajú nesamostatní dementi, ktorí by podľa starého dobrého Darwina mali pomaly, ale isto vykapať.
babarik.blog.sme.sk
Autor: Ján Babarík
