Ľutujem mamičky s deťmi či hendikepovaných, ktorí sa rozhodnú cestovať vlakom z Bratislavy.
Nedávny zážitok na hlavnej stanici ma zaskočil, zo správania jednej z pokladníčok mi bolo smutno. Nechcem ani domyslieť, koľko podobných problémov a nástrah ponúka naše Little Big City.
Manželka sa rozhodla cestovať so šesťmesačnou dcérkou k rodičom na východ Slovenska. Vlakom. Problém nastal už pri kúpe lístka. Vlak má vozeň pre rodičov s deťmi, ale vo Zvolene sa niekoľko vozňov odpája.
„Aj ten pre rodičov s deťmi?“ pýta sa manželka.
„To ja neviem,“ odvetí nevzrušene pokladníčka. Keďže manželka cestovala sama, ťažko by sa jej rýchlo presúval kočík, ktorý musí ísť do úložného vozňa, dieťa v autosedačke, dve cestovné tašky. „Skúste to zistiť,“ poprosila ju manželka.
Pokladníčka nemala veľa chuti ani záujmu, a tak sme napokon pre istotu kúpili lístok do bežného vozňa s miestenkou.
Ďalší problém nastal, keď sme sa chceli s kočíkom dostať na druhé nástupisko. K dispozícii boli iba schody, nijaká lávka, výťah či iná cesta pre „kolieskových“. Pýtame sa pokladníčky, ako môžeme dostať kočík na druhé nástupisko.
„Preneste ho,“ odvetí. Prekvapene sa na ňu dívam – ako to má urobiť mamička s dieťaťom? Ja tu manželke pomôžem, ale keď je rodič sám?
Pani pokrčí ramenami, ale mne to nedá a akosi mi nedochádza (to asi tými horúčavami): „To myslíte vážne? Hlavná stanica hlavného mesta štátu a nemáte nič, ako sa môžu dostať na nástupisko ľudia s kočíkom alebo hendikepovaní? Ako majú cestovať?!“
Odpoveď pani pokladníčky ma dorazila. Milé mamičky s kočíkom a hendikepovaní. Rada je jednoduchá:
„Tak necestujte vlakom!“
Autor: Milan Buno
