Napriek tomu, že oblieka moderátorky, známe osobnosti, aj našich olympionikov, majiteľka módnej značky Donna Rosi neušila na svojich modeloch ani päť centimetrov.
Za značkou, ktorej názov znie po taliansky, je pôvodným povolaním špeciálna pedagogička EMÍLIA HARMATHOVÁ.
Majiteľka firmy Donna Rosi začala podnikať po revolúcii, lebo túžila mať niečo svoje. Priznáva, že bolo asi aj dobré, že vtedy netušila, čo je to podnikanie a do čoho ide. Na podnikanie si vybrala módu. Počas socializmu patrila medzi tie ženy, ktoré si šili veci doma. „Za bývalého režimu nebol na výber dostatok oblečenia. Skôr to bola uniformita, ktorá mi nikdy nevyhovovala.“ Šitie „na kolene“ bolo podľa nej viditeľné, a preto sa rozhodla, že to bude robiť profesionálne.
Ušetrila aj na účtovníčke
Najskôr si otvorila butik. Keď aj naďalej po revolúcii bol nedostatok tovarov a dlhé čakacie lehoty, rozhodla sa, že konfekciu začne šiť sama. Znamenalo to zamestnať ľudí, ktorí to ovládajú a majú vzdelanie. Našla si dievčatá, čo vedeli profesionálne šiť, kúpila prvé stroje a začala pomaličky rozbiehať svoju firmu. Je v nej riadiacim pracovníkom, manažérom, koordinátorom. „Pokojne môžem povedať, že neviem šiť na priemyselnom stroji a na svojich modeloch som neušila ani päť centimetrov.“
Porevolučné obdobie ovplyvnilo aj názov firmy. „Ľudia boli nenasýtení zahraničím, všetko ním muselo dýchať.“ Preto sa názov rozhodla Harmathová „ochutiť práve zahraničím“. Talianske donna, čo znamená žena si vybrala aj preto, že taliansku módu považuje za prijateľnú a nositeľnú. Rosi je odvodené od jej rodného mena Orosi.
Ďalším dôvodom, prečo začala podnikať, bola smrť manžela. Vedela, že ak chce vychovať dcéry na slušnej materiálnej úrovni, musí zameniť málo platenú prácu špeciálneho pedagóga za podnikanie.
V prvých rokoch jej bola vzácna každá koruna. Preto sa jej zdalo zbytočné, aby si platila účtovníčku. Radšej peniaze investovala do strojov. „Jednoduché účtovníctvo sa mi v tom čase nezdalo také zložité, lebo je to pravá a ľavá strana, príjem a výdaj.“ Na lyžovačke s dcérami na konci roka sa preto zavrela do chatky a účty a bločky si „školácky lepila a usporadúvala podľa dátumov“.
Dodnes je hrdá na to, že keď po troch rokoch od začiatku podnikania prišla do firmy daňová kontrola, všetko mala bezchybne spracované.
V ďalších rokoch už pochopila, že sa nedá robiť všetko. „Zákony sa začali neskutočne rýchlo meniť a ja som to popri zariaďovaní dielní technológiou alebo prijímaní ľudí už nestačila sledovať.“
Gombíkysi vyberá sama
Ale ani účtovníčku nemala dlho. Keď jej dala po dvoch rokoch výpoveď, zhodou okolností začala jej dcéra chodiť so študentom ekonómie. „Povedala som im, že je najvyšší čas, aby aj oni prispeli na štúdium.“ Byť dobrým ekonómom podľa nej totiž neznamená len chodiť do školy. Preto študenta ekonómie, teraz už zaťa, požiadala, aby pre ňu začal robiť účtovníctvo. Odvtedy je jej ekonómom. „Zaplatila som mu kurz účtovníctva a dnes je z neho vážený daňový poradca.“
V účtoch sa síce spolieha na zaťa, ale v práci všetko musí prejsť jej rukami. „Mám dobrú pamäť a pamätám si všetko. Kto je v robote, kde je uložená, ktorá látka. Pamätám si, kde nájdem látku, ktorá sa pred desiatimi rokmi kúpila, ale nepoužila.“ Dodnes vyberá a hľadá gombíky sama, lebo jej to trvá najkratšie.
O predaji svojej firmy má jasno. „Určite nie.“ Veľmi ju potešilo, že mladšia dcéra napriek tomu, že vyštudovala francúzštinu a ruštinu, pridala sa k jej podnikaniu. Má v nej následníčku.
Firma Donna Rosi sa nezameriava len na konfekčné oblečenie, ale šije napríklad aj uniformy a momentálne finišujú s prácami na oblečení našich olympionikov.
Nielen modely, ale aj syry
Dá sa v móde prísť ešte s niečím novým? „Nikto na Slovensku nemôže povedať, že niečo vymyslel, prišiel s farbou alebo s trendom na ďalší rok. Módne trendy určuje pár ľudí vo svete dva roky dopredu.“ Čo vymyslia, zachváti na 80 percent celý svet.
Pri návrhoch je pomáha kontakt so zákazníčkami, s ktorými sa v obchode stretáva najmä dcéra. Dcéra tak vie, čo sa v obchode uživí. „Ja niečo navrhnem, myslím si, že je to pekné, bude sa to nosiť, ale dcéra je tá, ktorá povie, ktorým strihom a farbám sa v obchode darí. A teda čo budeme a nebudeme robiť.“
Iné je to v prípade uniformy. „Ešte sa nenašla firma, ktorá by povedala, necháme to na vás, robte si, čo chcete.“ Čiastočne to na firmu nechávajú len v prípade strihov. „Vieme totiž, čo je pri uniformách dobré. Musí to byť aj pohodlné. Veď muž alebo žena ich budú nosiť dva roky dennodenne.“
Dnes zamestnáva do pätnásť ľudí. Svoje zamestnankyne nazýva dievčatami. Priznáva, že je prísna, vyžaduje kvalitnú prácu. „Dievčatá si už na mňa zvykli. Niektoré tu robia 13 rokov.“ Tie, čo odišli, sa neskôr vrátili, lebo majú istotu, že jej firma bude fungovať a nemusia meniť zamestnanie.
V minulosti mala viac zamestnancov. Prišla však na to, že viac zamestnancov neznamená, že sa aj viac urobí. Dievčatá podľa nej nepochopili, že „nedá sa len šiť, šiť, šiť, musí sa to aj predávať“. „Možno sa robilo viac na sklad, jednoduchšie veci. Ale to nie je náš cieľ.“ Pre Harmathovú je podstatné robiť zložitejšie a kvalitné veci.
Niekedy v práci trávila aj celé noci. Po rokoch pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Preto si kúpila pozemok pri Bratislave a začala si budovať okrasnú záhradu. Na pozemku spolu s priateľom chová aj zvieratká - kozy, kone, psy, mačky, ale aj prasiatko. Okrem navrhovania modelov tak vyrábajú mlieko alebo syr. Špeciálnu pedagogiku úplne neopustila. Popri podnikaní sa venuje aj charite. Ako brigádnikov zamestnáva chlapcov z Diagnostických ústavov a nie študentov z agentúr. Pre chlapcov z nápravného ústavu je podľa nej odmena, že idú na brigádu. „Sú tam mnohokrát preto, že sa nechcú učiť, ale chcú robiť.“ Na svoj ranč zároveň pozýva deti z detských domov a Domovov sociálnych služieb. Viac na www.leaders.sk.
