Najstaršie vysvedčenia pochádzajú zo 16. storočia. Mali jednoduchú podobu a vynútil si ich rozvoj škôl. Keď žiaci a študenti prechádzali z jedného stupňa na druhý alebo do iných škôl, ich noví učitelia chceli mať aspoň základnú informáciu o tom, aké štúdium dovtedy absolvovali, aké v ňom dosiahli výsledky a aké bolo ich správanie. Prvé vysvedčenia boli voľnými posudkami.

V 19. storočí už vysvedčenie podávalo o žiakovi celkový obraz. Hodnotilo jeho jednotlivé školské schopnosti a obsahovalo aj hodnotenie usilovnosti, pozornosti či vonkajšej úpravy písomných prác.

Ako sa niekedy žiaci

hodnotili

Takto vyzeralo vysvedčenie žiakov Evanjelickej školy v Starej Turej v prvej polovici 19. storočia. Malo tri úrovne a 14 stupňov.

Dobré hodnotenie:

n optimus (vynikajúci),

n habilis (schopný),

n diligens (usilovný),

n accuratus (pozorný).

Uspokojivé hodnotenie:

n medio (prostredný),

n parum (málo),

n transit (prechádzajúci),

n aptus (primeraný),

n atcumque (ako-tak).

Zlé hodnotenie:

n ignavus (lenivý),

n negligens (nedbanlivý),

n tardus (tupý),

n ineptus (hlúpy),

n habetissimus (najhlúpejší).

Hodnotenie pozornosti

V minulosti vysvedčenia hovorili aj o pozornosti žiakov na vyučovaní. Na evanjelických školách mal učiteľ k dispozícii päť možností.

Pozornosť mohla byť:

n napnutá,

n bystrá,

n uspokojivá,

n ochabnutá,

n rozptýlená.

Zdroj: Múzeum školstva a pedagogiky v Bratislave