období. Hoci poetika jeho prác sa dá označiť ako realistická, ten druhý prívlastok k jej charakteristike nepatrí. Nikde nemanifestoval socialistickosť a nepašoval do svojich próz politiku napriek tomu, že jeho príbehy sa odohrávajú na jej pozadí či v jej obkľúčení.
Platí to aj o jeho najnovšej románovej novele Teta Anula (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2007), ktorá má výrazne autobiografický ráz nielen preto, že rozprávanie je v prvej osobe, ale aj preto, že autor ho zasadil do konkrétnych západoslovenských lokalít, kde prežil svoje detstvo.
Zelinkova rodinná kronika - lebo aj takto sa dá kniha nazvať - siaha až do konca 19. storočia, keď sa jeho starý otec oženil s dcérou maďarsko-rakúskeho krajčíra a potom ju doviedol do Trnavy. V krátkych historických senkvenciách približuje Zelinka postavy rozvetvujúcej sa rodiny, no najviac spomienkového priestoru venuje svojej tete Anule, maminej sestre, ktorá sa nevydala, nemala deti a neskôr, už na starosť, žije striedavo u príbuzných.
S evidentnou láskou a bezvýhradnými sympatiami mi mládenec pripomína svojráznu tetu, typ pracovitej dedinskej ženy, čo si všetko všíma a komentuje, rada rozpráva, spieva a tancuje. Zelinka v románe nerieši ani nenadhadzuje nijaké závažné spoločenské problémy, svoju pozornosť sústredil skôr na vidiecku každodennosť, na dedinské i rodinné zvyky, remeslá a zamestnania, jeho záujem je až folkloristický. Dôkazom toho môže byť aj to, že postavy hovoria po celý čas západoslovenským nárečím, čo pôsobí ozvláštňujúco a neraz i humorne, o autenticite ani nehovoriac. Vonkajší svet zasahuje do tohto originálneho prostredia len okrajovo, respektíve autor to tak podáva, keď napríklad združstevňovanie dediny, ktoré ako vieme, vyvolávalo svojho času až krvavé konflikty, či prinajmenej roztržky, spomenie len tak en passant, prechod frontu a potom zmenu režimu takisto.
Návrat do vzdialeného času má u Zelinku často príchuť nostalgie, ale bez zvádzajúcej sentimentality alebo pokušenia dramatizovať niektoré príhody. Siaha radšej po zhumornení, či satirizovaní, takých scénok akou je povedzme stará otcova nákladná tatrovka, z ktorej sústavne odpadáva predné koleso, alebo náklonnosť celej rodiny dusiť sa pri jedení. No sú tu aj momenty vážne až smutné (deportácia Židov), kde sa Zelinkova teta ukáže ako spontánna hrdinka.
Zelinkova románová novela je nápadná svojou antiliterárnosťou. Aspoň nikde necítiť, že zo svojich zážitkov chcel urobiť slovesné umenie. Jeho postavy sú len obyčajní ľudia, nevynikajú ničím, iba ak tým, že sú to ľudia so všetkými svojimi slabosťami, ale živí, skutoční, literárne neklonovaní.
