WIESBADEN. Bienále európskej drámy sa koná v Nemecku každý párny rok už od roku 1992 (prvé ročníky v Bonne, posledné vo Wiesbadene). Uvádzajú sa výlučne inscenácie hier súčasných hier európskych dramatikov v originálnom materskom jazyku, tento rok z 24 krajín. Zastúpených nebolo 14 krajín vrátane Slovenska. Členovia výberovej komisie precestovali dvadsaťtisíc kilometrov a oboznámili sa so 120 inscenáciami z dvoch stoviek, ktoré im odporučili spolupracovníci v jednotlivých európskych krajinách.
Spochybniť, vysmiať, potvrdiť
„Ešte nikdy sme nepozvali predstavenie, ktoré sme nevideli na vlastné oči v originálnom domácom prostredí – a teda nie iba na videu,“ zdôrazňuje riaditeľ festivalu Manfred Beilharz. Mottom festivalu sa stal výrok mníchovského sociológa Ulricha Becka: „Európa je v dnešnej Európe poslednou politicky účinnou utópiou.“ Tú utópiu naplnilo, spochybnilo, vysmialo aj potvrdilo vyše päťsto európskych divadelníkov.
Ale predsa len: čo z toho množstva umeleckých výpovedí možno považovať za najcharakteristickejšie v súčasnom európskom divadle? Je to prevaha „rozprávaného“, a nie „predvádzaného“, „inscenovaného“ dramatického príbehu; je to prevaha osobnej výpovede pred univerzálnou „modelovou“ výpoveďou, takou typickou pre dramatiku 60. rokov minulého storočia; a je to prevaha autenticity a dokumentu nad divadelnou fikciou.
Typické a charakteristické pre tento „trend“ bola napríklad inscenácia poľského autora a režiséra Jana Klata Transfer (videli sme ju aj vlani na Divadelnej Nitre), ktorý priviedol na javisko autentické obete povojnového „odsunu“ domáceho obyvateľstva: Nemcov z územia prisúdeného víťaznými veľmocami Poľsku a Poliakov „presunutých“ z územia zabratého Sovietskym zväzom na územie „vyčistené“ od Nemcov.
Realita viac ako fikcia
A podobne orientované boli aj inscenácie hry Smrť Človeka-Veveričky od poľskej autorky Malgorzaty Sikorskej-Misczukovej o nemeckej teroristke Ulrike Meinhofovej. Ďalšia inscenácia hry britského autora a herca Tima Croucha England bola rozprávaním autora a jeho partnerky o osude muža s transplantovaným srdcom.
Hra írskeho dramatika Sebastiana Barryho The Pride of Parnell Street bola napísaná pre kampaň Amnesty International „Stop násiliu proti ženám“, hra Klamem? od holandskej autorky Laury van Dolronovej zasa inšpirovaná dokumentárnym filmom Paperclips.
Ten zaznamenal dosť absurdnú akciu akejsi americkej vidieckej učiteľky, ktorá chcela deťom pripomenúť šesť miliónov obetí holokaustu tým, že ich prinútila zozbierať šesť miliónov spiniek na kancelársky papier.
Vo vyratúvaní podobných inscenácií by som mohol pokračovať. Skrátka v súčasnom európskom divadle zastúpenom na festivale dominovali autenticita, dokumentárnosť, historické fakty; realita prevažovala nad fikciou, vecnosť nad fantáziou, občiansky postoj nad umeleckým obrazom. Ilúzie sa tu nepestovali!
Autor: Martin Porubjak (Autor je dramaturg a režisér)
