Aký bol malý Janko, vyrastajúci v Heľpe?
To, kde sa narodíme, nevieme ovplyvniť, a tak ani zodpovedať mnohé otázky. Vyrastal som pod Kráľovou hoľou, dvadsať metrov od futbalového ihriska, čiže pokiaľ ma pustí pamäť, väčšina detstva je spojená s futbalom. Rodičia mali problém dostať nás domov aspoň o desiatej večer. S tamojšou zimou sa mi tiež spája kopa snehu, keďže vtedy neboli vleky, lyže sme si na najvyšší kopec vynášali sami, aby sme sa následne spustili po neupravenom svahu. K tomu sa pridružovalo korčuľovanie, to som snáď ovládal skôr ako chodenie.
Na Horehroní je dodnes pomerne tvrdý život, odráža sa to v človeku aj po presídlení?
Určite. Sú rôzne psychologické a demografické štúdie o vplyve prostredia na človeka. Vezmite si Angličanov, ktorí vyrastajú tam, kde je skoro stále zamračené, prší, oni sú tiež vážni, majú iný zmysel pre humor, Američania sú žoviálni, lebo ich tvorí zmes ľudí, ktorá pricestovala z celého sveta, v Škandinávii a severnejšie svieti slnko len pár hodín, cítiť to aj na výzore, mentalite a správaní tých, ktorí tam žijú.
Ak to prenesiem na Slovensko, rozdiely sú už medzi tými, ktorí sa narodia na východnom Slovensku a trebárs v Bratislave. Dokonca na samotnom Horehroní má každá dedina svoju rázovitosť, iný kroj, reč, prízvuk... rázovitosť sa následne pretavuje aj do našich pováh. Život tam nie je jednoduchý a tak si možno tamojší obyvatelia vedia viac vážiť veci, ktoré im prináša život, sú odvážnejší...
Aj pokornejší?
Určite áno. Dominantná tam bola cirkev, všetky deti boli za komunizmu akosi umelo trestané len preto, že celá dedina chodila do kostola. Mali sme tam ale vynikajúceho duchovného otca, ktorý viedol ľudí k pokore, viere, snažil sa presviedčať ich o tom, aká je správna cesta životom...
V takýchto dedinách sa však viera často snúbi s alkoholom, najmä kvôli tvrdým životným podmienkam. Platilo to aj v Heľpe?
Plne súhlasím, alkohol je v týchto regiónoch veľkým problémom, zrejme to súvisí s ťažkou fyzickou prácou, ktorá našich ľudí živila. Večer zasadli do krčmy k pohárikom tvrdého alkoholu, víno totiž u nás nemá tradíciu. Po roku 1989 klesla zamestnanosť, dodnes je veľmi nízka, dôsledkom je odchod mladých za školou, prácou, čiže prežíva najmä staršia a stredná generácia. Je to krásny, ale tvrdý kút Slovenska.
Urobil som chybu
Váš život sa prudko zmenil po autonehode v roku 1993. Čo tomu predchádzalo?
Rok 1989 bol obdobím zlomu v našich životoch, hoci dnes to tak nevnímame, najmä preto, že bol relatívne pokojný. Tento míľnik priniesol okrem množstva pozitív aj negatíva, s ktorými sme sa nevedeli dostatočne vysporiadať. Jedným z nich bola aj vec, s ktorou sa bolo treba naučiť žiť - podnikanie. Ja som s ním začal už v roku 1990 a jednoducho som nestrávil to, čo obnáša - vyťaženosť, stres, prepracovanosť, naháňanie sa za peniazmi a podobne. Ak podnikanie postavíte na tom, že chcete zarábať veľa peňazí, je to spoľahlivá cesta do pekla. V prvom rade vás musí obohacovať a robiť šťastným, nesmie plniť len účel obživy. Ja som urobil práve túto chybu.
V čom ste podnikali?
V recyklácii farebných kovov a vo výrobe zlatých šperkov. Prišli prvé úspechy, stres, až som raz cestou do Bratislavy na Puncový úrad havaroval. Pracoval som do rána do druhej, budík som si dal na piatu, sadol do auta a neďaleko Zlatých Moraviec pri odbočke na Tesárske Mlyňany sa to stalo.
Čo konkrétne?
Dostal som mikrospánok. Na chvíľu som zatvoril oči v domnienke, že ich hneď otvorím, auto prechádzalo dlhotočivou zákrutou, zadná časť mi vbehla do priekopy, kde bol odpílený strom, nebol som pripútaný, prišiel sek, pritlačilo ma na volant, auto preletelo ponad cestu a... v podstate to nikto nevidel, takže sa len domnievam, ako to celé prebehlo. Akoby zázrakom som z auta vypadol na kraj cesty, auto letelo ešte okolo tristo metrov. Mal som obrovské šťastie, našiel ma hneď prvý šofér, ktorý šiel okolo, bol taký zdatný, že so mnou nehýbal, len ma upokojoval a zavolal záchranku.
Boli ste pri vedomí?
Áno. Pri tom náraze som sa zrejme prebral z mikrospánku a vnímal som, ako ležím pri ceste a neviem sa hýbať. Ďalšie šťastie som mal v tom, že so záchrankou prišiel lekár prvej pomoci, ktorý presne vedel, ako so mnou narábať.
Lekári svoje poslanie zvládli na výbornú
Bolo jasné, že ide o poranenie miechy?
Áno. V tomto smere by sa mala neskutočne zlepšiť prevencia, lebo tieto poranenia sú naozaj strašné, pričom ňou sa dá zabrániť zbytočným škodám. Úrazy chrbtice a miechy sú veľkou témou, mozgové bunky sú tie, ktoré sa nedokážu regenerovať, čiže pri poškodení chrbtice a mozgu telo nemá možnosť dať sa do poriadku. Za tým všetkým sú trebárs nerozvážne skoky do vody, pády zo stromov, zlá jazda na bicykli, na korčuliach, automobilové havárie, pády pri lyžovaní a iných športoch...
Za mnohým je preceňovanie vlastných síl v rámci činností, ktoré by nás mali robiť šťastnými. Zbytočne riskujeme, ohrozujeme svoje životy a v priebehu pár sekúnd sa všetko zmení o stoosemdesiat stupňov.
Lekári zvládli svoju úlohu? Pacienti majú často tendenciu hľadať vinu v nich, že neurobili všetko, čo mohli.
Zvládli to na výbornú. Výborne na to šli už v Zlatých Moravciach, bolo treba odstrániť opuch, vznikajúci pri poranení chrbtice, hneď volali na Kramáre, v Nitre mi spravili CT a do šiestich hodín ma operovali. Veľmi dôležitý je čas, čím skôr sa operuje, tým viac sa zachráni. V tom veľkom nešťastí som mal teda obrovské šťastie, lebo lekári ukázali, ako by to všetko v našom zdravotníctve malo fungovať. Do troch dní ma previezli do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde začala intenzívna rehabilitácia, ktorej prvá fáza trvala deväť mesiacov.
Po nehode ste hýbali aspoň rukami?
Práveže nie, prvých šesť mesiacov som nehýbal ničím. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Zo začiatku som to vnímal ako bežné ochorenie, ako chrípku, ktorá prejde, netušil som totiž, aké to bude mať následky. Preto dnes apelujem na to, aby všetci vnímali svet postihnutých prizmou prevencie, nie v rámci dilemy, či im treba alebo netreba pomáhať. Prišiel som do ústavu, hýbal iba hlavou, chodili sa na mňa pozerať, meditovali nado mnou, nikto nevedel povedať pravdu. Nieže by nechcel, ale každý organizmus sa s traumami vyrovnáva inak a niekedy trvá až dva roky, kým odznie šok. Ani lekár vám teda v začiatkoch nedokáže povedať, či skončíte o barlách, na vozíku alebo ostanete úplne nehybný.
Ešte aj o vyhodenie z balkóna musíte poprosiť
Podnikateľov aj na nemocničnej posteli často trápi skôr to, čo bude s firmou ako vlastný zdravotný stav. Vy ste na tom boli ako?
Keď človek precitne a začne pátrať, čo sa presne stalo, čakajú ho tisícky hodín pozerania do stropu, prehodnocovania hodnôt, pýtania sa, aký to všetko malo zmysel, či vôbec ešte chcete žiť. Strašné na tom je, že sa v tom stave ani nemôžete zabiť. Keď totiž nehýbete ani rukami, ešte aj o to, aby vás niekto vyhodil z balkóna, by ste museli niekoho poprosiť. (smiech)
Čierny humor?
Áno, medzi vozičkármi funguje bežne. Keď prišli noví pacienti a po čase dokázali sedieť na vozíku, zväčša sa nechali odtlačiť do krčmy a opili sa na mol. Robili sme si z nich fóriky, že sme im vzali vozíky, ráno sa zobudili v posteli a my sme sa ich pýtali, že čo nariekajú, veď došli po svojich. (smiech) Humor je jediná cesta, ako to utrpenie odľahčiť.
Psychicky ste sa teda nezrútili?
Nie, ja som bol vždy optimista, rýchlo som si uvedomil, čo bolo chybou v mojom živote. V priebehu pár týždňov sa mi otočil rebríček hodnôt, priateľov, ktorých som mal predtým a ktorí za mnou často chodili len preto, lebo som mal peniaze, som rýchlo stratil a našiel nových. Kováčová bola odrazu mojím druhým domovom.
Plakali ste často?
Nepovedal by som, že často, ale boli chvíle, keď človek premýšľa o všeličom, aj o tom, či má zmysel žiť. Lenže otázka zmyslu života nie je len záležitosťou vozíčkára, s tou sa boria aj zdraví, nevidiaci, či inak postihnutí. Túto otázku si ľudia kladú aj pri úplne banálnych problémoch, takže by som to naozaj nezužoval len na nás.
Človek si musí uvedomiť, čo má. Je skvelé, ak ráno môžete v pohode vstať, pozerať na vychádzajúce slnko a držať niekoho, koho máte rád. Iný zase vstáva tak, že má hneď ráno plnú hlavu problémov, ktoré musí riešiť, nesmie sa to však stať dominantnou vecou. Ak ho to pohltí, život ho skôr či neskôr zastaví podobne ako mňa.
Platí, že čas je najlepší liek?
Niekedy áno, aj u mňa to dlhé ležanie a hýbanie výhradne hlavou pomohlo poskladať si život nanovo. Stravu som prijímal len cez hadičku, vo všetkom som bol odkázaný na iných, dôležité bolo, aby som si život zanalyzoval natoľko dobre, aby som si konečne vytvoril ten správny rebríček hodnôt.
Kováčovú odporúčam každému
Ako sa však neuzavrieť do seba?
Každému v takýchto prípadoch odporúčam, aby sa dostal do Kováčovej. Vidieť pokope tristo postihnutých, vnímať, ako pozerajú pri svojich trápeniach na život, to motivuje každého. Svojho času som aj navrhoval, aby vinníkov dopravných priestupkov a nehôd brali do Kováčovej, ukázali im, ako to tam vyzerá a nechali ich tam mesiace robiť v rámci aktivačných prác. Pomohlo by to viac ako ich posadiť do väzenia, pochopili by totiž, aké je náročné dostať sa z takých stavov.
Všetci si uvedomujeme, že pri autonehode môžeme prísť o zdravie, život, rodiny o živiteľov, otcov, partnerov... napriek tomu sa často správame na cestách ako svine. Prečo?
Hybnými silami života sú adrenalín a eufória, človek tomu jednoducho podlieha. Vypestúvame si rôzne návyky, o ktorých si podvedome myslíme, že nás robia šťastnými. Je to individuálne, ale drogovo závislý si tiež automaticky vezme drogu, keď mu začne chýbať. Ak si niekto zvykne na rýchlu jazdu a navodzuje mu príjemné pocity šťastia, siaha po neje bez ohľadu na všetky aspekty, ktoré s tým súvisia.
Neznamená to ale, že sme z princípu hlúpi?
Je to nebezpečie, za hranicu ktorého chceme ísť úplne vedome. Máme klapky na očiach a nepozeráme vpravo či vľavo.
Vieme, že najľahšie je učiť sa na chybách druhých, napriek tomu sa spamätáme, až keď sa nám niečo stane.
Mám skúsenosť, že človek sa často nepoučí ani na vlastnej tragédii. Niektorí rovnakú chybu spravia druhý aj tretíkrát.
Zastavím auto v momente, keď sa cítim unavený
Vy šoférujete dodnes. Poučili ste sa?
Nehovorím, že jazdím pomaly alebo rýchlo, snažím sa najmä bezpečne. Dnešná premávka nie je o tom, že ak pôjdete štyridsiatkou, nič sa vám nemôže stať. Mám v sebe nastavený obrovský senzor, koniec koncov aj musím, keďže ročne najazdím 60 až 70 tisíc kilometrov.
Od tej nehody sa vám nestalo, že ste jazdili unavený?
Jazdil, ale akonáhle prídu prvé príznaky, nikdy som nespravil to, že by som nezastal. Pri mikrospánku je veľmi dôležitý moment uvedomenia si ho, hoci by ste boli čo len sto metrov do domu. To si ľudia neuvedomujú, hovoria si 
- veď už prejdem len blbý kilometer. Pritom stačí zastaviť na päť minút. Čo je päť minút v živote človeka? Čo sa komu stane, ak zastaví na krajnici, na parkovisku, otvorí si okno, dá si hoci len žuvačku, prejde sa... nakoncentruje sa tým na minimálne ďalších tridsať minút.
Nikdy by som už nešoféroval príliš dlhé trasy, teda nad 650 až 700 kilometrov bez toho, aby som si neobjednal nocľah. Ľudia si neuvedomujú, že pri šesťdesiatkilometrovej rýchlosti prejde auto za sekundu 60 metrov. Zavriete na sekundu oči a ste mimo cesty. Čo potom, keď idete stovkou? Pritom už na šesťdesiatich metroch máte pred sebou milión prekážok. Ak ste v meste, vybehnete do protismeru, oproti vám ide auto rovnakou rýchlosťou, nabúrate sa v podstate v stodvadsiatke, čo je doslova ničivé.
Ako sa žije vozíčkárovi v prebariérovanej Bratislave?
My postihnutí to tak nesmieme vnímať. Keby som to bral ako ste to povedali vy, tak som naštvaný od rána do večera. Je to o tom, že nemám fyzickú silu to zmeniť a tak vstávam s vedomím, že tie veci vopred očakávam. Architektonické bariéry pre mňa nie sú žiadnym problémom, dôležité je, aby ste mali okolo seba ľudí, ktorí vám pomôžu.
Ide o egoizmus
Až také jednoduché to nebude.
Iste, snažím sa na tie bariéry upozorňovať a je až neuveriteľné, ako táto spoločnosť ignoruje signály ľudí, ktorých sa to širokospektrálne dotýka. Bezbariérovosť nie je len o vozíčkároch, je to filozofia života, ktorá nám všetkým uľahčuje život. Ide predsa aj o matky s deťmi v kočíkoch, o ťažko chodiacich, nevidiacich, o preprave materiálu... Keď je človek zdravý, často robí veci len na efekt, ten je dominantnejší ako účel.
Darmo budem mať honosnú presklenú vilu so sedemdesiatimi schodmi, keď môže prísť jediná sekunda v živote a už po nich nikdy nevyjdem. Potom tú vilu môžete akurát tak predať alebo prerobiť. A celá mramorová dlažba, zlaté kľučky aj schodíky vám budú ukradnuté, dôležitejšia bude plošina alebo rampa.
Zaujímavé počúvať človeka, ktorý nemôže chodiť a nerozčuľujú ho bariéry.
Som v stave, keď to neviem zmeniť, takže je zbytočné sa nad tým rozčuľovať. Samozrejme, že absolútne nechápem veci typu, že niekto ide nakupovať autobusy a miesto bezbariérových kúpi bariérové, to isté sa týka vozňov na železnici, nových domov a podobne. Takéto veci ma už, priznávam, rozčuľujú. To, čo existuje, nezmením, ale nerozumiem, prečo v budovaní bariér neustále pokračujeme.
Nie je to aj tým, že sme chrapúnska spoločnosť?
To je egoizmus, myslenie iba na seba. Ak pracujem ako šéf prepravnej spoločnosti, prečo dokelu nemyslím pri kúpe autobusov aj na hendikepovaných, starších ľudí, matky s kočíkmi, teda aby mali znížené plošiny? Prečo nekúpim rovno klimatizované, keď viem, že v MHD sa v lete nedá žiť? Ak som na pozícii, v rámci ktorej to môžem zmeniť a neurobím to, som egoista. Príliš veľa vecí šijeme horúcou ihlou, nemyslíme na dôsledky.
Stále mi z toho vychádza, že ku kultúrnemu národu potom máme ďaleko.
Moja partnerka Ivka (Radičová, pozn. autora) študovala u lorda Dahrendorfa, ten povedal, že demokracia sa dá nastoliť za pár mesiacov, ekonomický systém zmeniť za pár rokov, ale dospieť na demokraciu, na to treba 60 až 80 rokov. My to budujeme len 20 rokov, sme teda v procese vývoja a učenia sa. Aby sa veci menili, musí byť veľmi vysoký spoločenský tlak.
Dnes sa opäť dostávame do štádia, keď štát tvrdí, že sa o nás postará, čo je nezmysel. Musíme sa starať sami, veď štátom sme my osobne. Vláda nemôže byť natoľko dominantná, že necelých dvadsať ľudí v nej bude našimi spasiteľmi. Hospodária s peniazmi nás všetkých a keď vidíme, ako ich neefektívne míňajú, treba sa ozvať, lebo len vtedy sa posunieme dopredu. V tomto robia chybu aj postihnutí. Vlády ich naučili, že šťastnými ich spravia nejaké vysoké sociálne dávky, čo je nezmysel, lebo očakávania sú potom obrovské.
Štát trestá firmy a sám to nedodržiava
V čom sa robí chyba?
V tom, že sa nerobí aktívna politika. Postihnutým treba dať najmä prácu a vzdelanie, naučiť ich žiť. Štruktúra vzdelanosti postihnutých je doslova úbohá, žalostná. Do roku 1989 málokto z nich študoval, separovali ich do výrobných družstiev, kde museli manuálne pracovať. Už dávno sa mali vytvoriť nástroje, aby začali najmä študovať, tu miesto toho funguje skôr pozitívna diskriminácia postihnutých v sfére zamestnanosti.
Je zlé, ak firmy musia povinne zamestnávať isté percento postihnutých, inak im hrozia pokuty?
Samozrejme, veď nájsť vhodný typ postihnutého je neuveriteľne ťažké. Sú firmy, ktoré by takých radi zamestnávali, ale čo majú robiť, keď nevedia nájsť kvalifikovaných? Na zamestnanie predsa nemôže stačiť to, že ste hendikepovaný, ak chcete byť pre firmu prínosom, musíte aj niečo ovládať. Na jednej strane sa teda štát vyhráža 
pokutami, na strane druhej firmy nemajú z čoho vyberať. Nájdite mi niekde postihnutého právnika, inžiniera IT technológií a podobne.
Mimochodom, túto povinnosť porušuje predsa aj samotný štát! Prečo on nezamestnáva postihnutých a núti do toho súkromné firmy? Prečo na úradoch nevidíme zamestnaných vozíčkárov? Nie je to na hlavu? Keď ako vozíčkár prídem na nejaký úrad, skôr oklamem zdravého úradníka, keby tam však oproti mne sedel rovnako postihnutý, ten už vie, o čom to celé je, toho nemám šancu zavádzať. On presne vie, kedy potrebujem prvý vozík, kedy druhý, ako potrebujem prispôsobiť byt a podobne. Nie je choré, že samotný štát neplní kvótu, ktorú prikazuje súkromníkom? Je, ale čo myslíte, prečo sa štát tomu bráni? Lebo tiež vidí, že vzdelanostná štruktúra postihnutých je zlá.
Profesor Krčméry z Trnavskej univerzity ako prvý pochopil, o čom ten problém je a povedal, že na svoju vysokú školu vezme každého postihnutého, ktorý bude chcieť študovať sociálnu prácu. Aj to máme problém mnohých postihnutých presvedčiť, aby sa na to dali.
Ktorá vláda ublížila postihnutým najviac?
Všetky. Komunistické tým, že postihnutých izolovali vyčleňovali zo spoločnosti. Mečiarove tým, že sa rozhodli hrať na hrdinov a demotivovali postihnutých dávkami miesto toho, aby im poskytli vzdelanie, Dzurindove síce naštartovali reformy, ale nedotiahli tú školskú a zdravotnícku. Táto tematika totiž prechádza viacerými rezortmi a treba ju zjednotiť. Bežne sa rezorty hádajú o kompetencie, kto má čo zabezpečovať, povedzme prvý invalidný vozík vám kúpi zdravotná poisťovňa, druhý si musíte žiadať z rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Nie je to koordinované, Dzurindova vláda síce mala snahu to riešiť, ale nedotiahlo sa to. Tento stav pretrváva dodnes, teda aj počas Ficovej vlády. Za dva roky sa nepodarilo prijať zákon o kompenzáciách, o náhradách, nezlepšuje sa možnosť aktívneho prístupu k postihnutým...
Ministerkou práce však bola aj vaša partnerka, hoci krátko. Nemohla ona urobiť viac?
Bola tam len pár mesiacov, za ten čas sa môžete v rezorte akurát tak zorientovať. Napriek tomu spravila strašne veľa a nielen pre postihnutých.
Mihok riadil Slovenský paralympijský výbor úplne zle
Ste aktívny športovec, reprezentujete Slovensko v stolnom tenise, máte medaily z olympiády, sedemkrát ste boli majstrom Európy. Zároveň však šéfujete Slovenskému paralympijskému výboru (SPV). Čo vás baví na tom papierovaní?
Iste, je to nezvyklé spojenie, ale také priniesol život v roku 2003. Situácia v tom období bola pre postihnutých naozaj veľmi zlá, nefungoval systém, bolo to strašné. Prišiel som pomôcť, lebo už bolo načase. Neviete si predstaviť, v akom stave som to tu prebral.
Rozmeňte to na drobné.
Dovtedy bol šéfom Karol Mihok, za jeho pôsobenia boli obrovské pochybnosti o transparentnosti využívania štátnych a sponzorských prostriedkov, marketingovo paralympionikov zastupovala firma Horec, ktorú de facto vlastnil Mihok. Čiže šéfoval SPV a bol štatutárom spoločnosti, ktorá kontrahovala reklamné peniaze.
Pekný konflikt záujmov.
Poukazovali sme na to, Horec bral 40 percentnú províziu za získané prostriedky, ďalších 40 percent účtoval za reklamné plnenie zmlúv.
To chcete povedať, že na športovcov šlo len 20 percent?
Samozrejme, tak bola postavená zmluva. Potom prišla Správa finančnej kontroly a Najvyšší kontrolný úrad, ktorí konštatovali totálne neprehľadné a zlé účtovníctvo, boli tu štyri pokladne, ani jedna nefungovala, proste neporiadok vo všetkom. Pod týmto tlakom nebolo inej cesty ako vymeniť Mihoka. Partneri ani štát už nechceli dávať peniaze, boli sme v dezolátnom stave, hrozili nám miliónové pokuty. Mihok teda rezignoval a Valné zhromaždenie zvolilo mňa.
Prečo vás?
Prišiel som s víziou, ktorá presvedčila ostatných, akým smerom sa treba vydať. Načrtol som im, že občianske združenie tohto typu môže prežiť len vtedy, ak sa bude správať podnikateľsky, transparentne a férovo.
Stále mi však nejde do hlavy jedno - Mihok šéfoval SPV, jeho vlastná firma odkrajovala 80 percent získaných peňazí a len ten zvyšok šiel na šport. Nezdá sa mi to.
Dá sa to dokázať, bolo to o tom istom egoizme, ktorý som spomínal vyššie. Mihokovou prioritou bolo zarábať na seba, ale ja ho neodsudzujem, takých ľudí tu bolo veľa. Ja som len ako paralympionik upozorňoval, že takto to nemôže fungovať ďalej. Mihok vlastnil aj športový klub, založil Zväz lyžovania zdravotne postihnutých, Zväz 
cyklistiky zdravotne postihnutých, proste zbytočné združenia, ktoré nemali medzinárodné napojenie, robil to len umelo, aby si mohli posúvať finančné prostriedky. Tých pár športovcov, ktorých si vybral ako smotanu, bolo zabezpečených dobre, ale týkalo sa to možno desiatich percent. Zvyšných 90 percent postihnutých športovcov doslova živorilo.
Teraz sa chystáme na paralympiádu do Pekingu, 35 športovcov splnilo kritériá, ale ani jeden z nich nie je u Mihoka, čo tiež o mnohom vypovedá. Chcem tým povedať, že špička za predchádzajúceho marketingu nemala nič, pričom štyria ním vyvolení športovci sa u neho mali kráľovsky. Viem, že práve tí teraz moje opatrenia vnímajú negatívne, lebo majú menej, ale je mi ľúto, musí existovať nejaká rovnováha a spravodlivosť.
Za svoj post nedostávam plat
Je váš post finančne lukratívny?
Je, lebo tu nie som zamestnaný, pracujem len ako dobrovoľník. (smiech) Volí ma Valné zhromaždenie, som štatutárom, čiže so mnou de facto ani nemá kto vytvoriť pracovný pomer. A sám so sebou ho vytvoriť nemôžem.
Neberiete teda žiadny plat?
Nie, robím to zadarmo. Ale môžem požiadať Výkonný výbor alebo Valné zhromaždenie, aby mi pridelilo odmenu za činnosť. Zatiaľ som tak spravil len raz. Ale nesťažujem sa, mojou prioritou je pomáhať postihnutým, peniaze sú vedľajšie. Toto je pre mňa výzva. V Kováčovej, v ktorej som žil do roku 2003 presviedčam mladých ľudí po úraze, aby športovali, potrebujem im predsa aj niečo ponúknuť. Napríklad aj to, že sa dá vzdelávať, pracovať, športovať. Popri invalidnom dôchodku a príspevkov od štátu si ako paralympijský zlatý a strieborný medailista, či víťaz iných súťaží dokážem zabezpečiť dostatočné finančné prostriedky na slušný život.
Opäť sa vrátim k našej spoločnosti - nie je čudné, ak všetci poznáme mená športovcov, ktorí prakticky nič významné na medzinárodnej úrovni nedosiahli, trebárs futbalistov, ideme sa zblázniť z medailí z klasickej olympiády, pričom paralympionici priniesli už 60 medailí a my nevieme spontánne vysloviť jediné ich meno?
Bohužiaľ, tak to funguje. Dzurindova vláda nespravila reformu školstva, nerobí ju ani táto vláda. Šport patrí pod tento rezort a je v ňom obrovský a neuveriteľný bordel. Vo svete ľudia paralympionikov poznajú, choďte sa pozrieť do Anglicka, Nemecka, USA, či inde. Tam majú profesionálnu štátnu agentúru, kde olympionik a paralympionik majú 
rovnaké podmienky. V USA je jeden z najpopulárnejších športov basketbal na vozíku, turnaje tenistov na vozíku kopírujú turnaje ATP...
Problém je však aj v médiách - od začiatku sa ich snažím presviedčať, že má zmysel písať o paralympionikoch, že tak ľudia lepšie budú vnímať ich problémy, môžu byť pozitívnymi vzormi, veď ide o ľudí, ktorí sa dokázali vyrovnať so svojimi ťažkými osudmi. Tu sa akosi nechceme pozerať na ľudí, ktorí napriek ťažkým podmienkam dosahujú vynikajúce výsledky.
Paradoxne - práve vďaka úspechom našich paralympionikov sme vonku vnímaní ako krajina, ktorá má neuveriteľne kvalitnú sociálnu politiku, čo je v skutočnosti nezmysel. Do Pekingu ide 35 športovcov, čo je na takú malú krajinu vynikajúce, určite donesieme medaily, čo bude zase vonku vzbudzovať dojem, ako dobre sa o nás doma starajú.
Čiže úspechy v tomto smere nemáme vďaka, ale napriek starostlivosti štátu?
Možno ten malý záujem našich postihnutých športovcov zdravo burcuje. Paralympionici nešportujú kvôli peniazom, musia chodiť normálne do práce, aby sa uživili. Pritom dnešné malé deti si bežne hovoria, že chcú športovať kvôli peniazom - počuť ich slová typu „Budem ako Jágr, aby som bol bohatý, chcem byť ako Nedvěd, aby som mal peniaze" a podobne. Všetci paralympionici sme amatéri, nemáme tu žiadnych profíkov.
Postihnutí športovci sú diskriminovaní
Prečo ste diskriminovaní v porovnaní so zdravými športovcami? Veď aj odmeny za medaily máte nižšie.
Tých diskriminácii je viac, hoci neviem, prečo je to tak. Sme napojení na rezort školstva, odkiaľ chodia peniaze na projekty. Teraz sa prvýkrát v histórii stalo, že SPV nedostal v roku 2008 ani jedinú korunu. A to tu vraj máme sociálnu vládu. Do novembra sa dávali žiadosti, nepodporili nám jediný projekt! Písal som niekoľko listov, ani nám neodpovedali. Ešte aj peniaze na projekt Peking 2008, ktoré boli schválené vládou, nám akosi nechodili, musel som intervenovať u premiéra, lebo Ministerstvo školstva sa tento záväzok nechystalo dodržať. Klasickí olympionici mali peniaze na účte už v januári, my sme ešte v apríli nemali podpísanú zmluvu.
Prosím? Veď paralympiáda je o chvíľu.
Doteraz máme taký režim, že všetko musíme zaplatiť z vlastných peňazí, až potom nám ich refakturujú. Na samotný rok 2008 SPV nedostal inak ani korunu. Absolútne žiadnu! To sa ešte v histórii nestalo, nechápem to.
Musia mať dôvody, ak sa k vám takto správajú.
To je najmä pomsta za septembrovú kauzu, keď sa Mihok opäť snažil dostať na moje miesto. Nezabúdajte, že je v poradnom tíme ministra Mikolaja. Máme proste smolu, pod aký rezort patríme. Ostatné športy u nás podporujú rezorty obrany, vnútra, školstva a Slovenský olympijský výbor. Taký Jozef Gönci je zamestnancom armády, vodáci patria pod vnútro, nemusia sa starať o zamestnanie, dostávajú peniaze na obživu, na prípravu, na všetko, čo potrebujú. Gönci ako olympijský víťaz ma na prípravu dva milióny, paralympijský víťaz len 600 tisíc. Pýtal som sa, prečo je to tak. Čo nebodaj menej zjeme, menej trénujeme, chodíme na menej podujatí?
Podľa mňa je to v popularite.
Iste, ale to nie je argument.
Súhlasím, ale je to tak. Inak by predsa futbalisti, ktorí na medzinárodnej úrovni roky nič nedosiahli, nemali to, čo majú.
Ale to je zlé, nemyslíte? Vláda tu schválila odmeny za Peking, olympionik dostane za zlato milión, paralympionik 500 tisíc, z toho my sami, teda SPV, musíme dať polovicu. Oceňovanie za Majstrovstvá sveta alebo Európy má na starosti vláda, Martina Moravcová dostane za titul povedzme 120 tisíc, ja za rovnaký titul v stolnom tenise ako postihnutý len 40 tisíc. Prečo je to tak, to mi nikto nikdy nevysvetlil.
Mikolaj a ministerstvo nám ubližuje, nič sme nespreneverili
Aktuálne prebieha veľký spor medzi SPV a Ministerstvom školstva vo veci výstavby Paralympijského centra v Piešťanoch. Vysvetlite, o čo ide.
Je to len účelová kauza na poškodenie dobrého mena SPV. Z našej strany to už má právne dohry, podali sme žalobu a budeme žiadať satisfakciu. Ide len o pokračovanie už spomínanej kauzy zo septembra minulého roku, keď sa skupina okolo Karola Mihoka pokúsila nezákonným spôsobom ovládnuť SPV.
Prečo by to malo byť nezákonné?
Bolo, lebo sa zišli šiesti ľudia, povedali, že sú Valným zhromaždením SPV, spísali zápisnicu, tú dali na Ministerstvo vnútra, to ju zaregistrovalo, právne sme to napadli a vyhrali sme. V kauze sa objavil nominant SNS Čečot, ktorý je štátnym tajomníkom Ministerstva vnútra a ten urobil všetko možné, aby sa tá zápisnica zaregistrovala.
Poďme späť ku kauze ohľadne výstavby Paralympijského centra. Údajne sa tam spreneverili peniaze z dotácie od štátu.
Nezmysel. Pozrime sa na to z dátumového hľadiska - v roku 2006 dostávame prvú dotáciu na výstavbu Paralympijského centra, riadne ju zúčtujeme, ministerstvo nemá žiadne pripomienky, na základe toho žiadame o ďalšiu dotáciu, je nám schválená vo výške 20 miliónov. Tieto peniaze podpisujeme v máji, koncom júna nám nabehnú peniaze, koncom augusta a začiatkom septembra prichádza pokus Mihoka o prevrat na SPV a keďže nevyšiel, začiatkom októbra na SPV prichádza veľká kontrola, ktorú minister Mikolaj označuje za štandardnú a bežnú.
Môže to byť len náhoda.
Ani náhodou. Keď sa začala táto kauza, bývalý zamestnanec SPV Martin Doroš ukradol štrnásť dôležitých šanónov. Kontrolu sme upozorňovali, že nemáme k dispozícii všetky materiály, ja som bol vtedy dokonca mimo republiky v Slovinsku.
Máte istotu, že šanóny odcudzil Doroš?
Samozrejme, veď je to na polícii, tá to vyšetrovala a až keď sme to začali medializovať, prihlásil sa samotný Doroš a tie šanóny odovzdal.
Ministerstvo teda trvalo na kontrole v čase, keď vedelo, že niektoré podklady ktosi ukradol?
Presne tak. Zrazu sa Doroš objavil, že tie šanóny má u seba.
Mihok je alkoholik a došli mu peniaze
Uniká mi pointa, prečo sa chcel Mihok vrátiť do čela SPV, keď už raz rezignoval. Z akého dôvodu by to robil?
Nechcem ho ohovárať, budem sa držať faktov - Mihok má obrovské problémy s alkoholom, je na ňom vysoko závislý. Naši športovci sa za neho všade doslova hanbili. Ďalšia vec - došli mu finančné zdroje, bol zvyknutý na istý príjem tým, že mal marketingovú spoločnosť Horec, ktorá zastupovala SPV. Tretím momentom je fakt, že je členom SNS a blízkym priateľom Slotu a Mikolaja. Logicky tak pri zmene vlády dostal znovu chuť byť predsedom a Riapošovi všetko vrátiť.
Kontrolu ministerstva vnímate teda výhradne ako odvetu za to, že vás Mihok, súčasný poradca Mikolaja, nezosadil?
Teraz budem hovoriť o domnienkach - objavili sa informácie, že v Turčianskych Tepliciach sa ide stavať Paralympijské centrum, o čom sme ani nevedeli. Je za tým neziskovka - čírou náhodou tiež zo Žiliny - ktorá žiada Ministerstvo výstavby o dotáciu vo výške 300 miliónov.
Napriek tomu, že jedno už staviate v Piešťanoch?
Presne tak. Moja domnienka je, že toto centrum chceli predať a peniaze už boli pripravené pre Mihoka s tým, že sa dostavia to v Turčianskych Tepliciach. Viete, je lákavé ukazovať sa a prezentovať pri úspešných paralympionikoch, láka to každú vládu, ktorá sa chce tváriť, ako sa o nás stará. Šport teraz patrí pod SNS a tá asi nevie odolať.
Ministerstvo však tvrdí, že ste oficiálne minuli zhruba 50 miliónov z dotácie a úveru s tým, že v skutočnosti to bolo menej a SPV si vymýšľal faktúry. Na mieste, kde malo stáť to centrum, údajne nič nie je. "Pridelené štátne prostriedky neboli využité v súlade s predpismi," konštatovala trebárs Andrea Stoklasová z ministerstva.
To je mylná a zavádzajúca informácia.
To sú citácie ministerstva, publikované v médiách.
Napadli sme to. Kontrola, ktorá sem prišla za absolútne netypických podmienok, keď som bol v zahraničí na Majstrovstvách Európy, keď sa tu odcudzili šanóny, tu strávila šesť mesiacov. Hrabali sa tu od rána do večera, kontrolór pritom ani raz nebol fyzicky na stavbe. Ako teda môžu tvrdiť, že v Piešťanoch nič nestojí? Ani raz tam fyzicky neboli!
Možno boli.
Neboli, lebo by sme ich tam museli fyzicky vpustiť. Kontrolór ani raz nekontaktoval firmu, ktorá to centrum stavia. 
Nevzal ani jediný náš argument k záležitosti. Dokonca vybral súdneho znalca, ktorý vypracoval posudok a ten skonštatoval, že sú tam vykonané práce za 10,5 milióna. To akože nič tam nestojí a ním vybraný znalec uzná, že je tam urobená práca za milióny? Predložili sme mu faktúry na materiál, ktoré nám predložila firma. Nič nám neuznali. Bolo pritom jeho povinnosťou ísť do tej firmy a ten materiál pozrieť. My sme už v septembri upozorňovali, že tam nemusí byť všetko v poriadku.
Napriek našim dôkazom neprijali žiadny náš argument a chcú naspäť 28 miliónov. Pritom sme neporušili zmluvu, postupovali sme v zmysle ich usmernenia, s peniazmi sme narábali ako sme mali.
Žiadne fiktívne faktúry neexistovali
Boli tam nejaké fiktívne faktúry alebo nie?
V žiadnom prípade. Z našej strany sme spravili všetko, ako sme mali. Zaujímavé je, že osoba pána Doroša je spojená aj s touto kauzou. On mal na starosti výstavbu toho centra, dokonca sa do Piešťan presťahoval. V určitom okamihu bol buď oslovený Mihokom alebo oslovil on jeho, v každom prípade začali spolupracovať. Keď som zistil isté veci, vyhodil som ho z práce.
Aké veci?
Že hľadajú pozemky na výstavbu rodinných domov v Piešťanoch aj spolu s pani Gažovou, pričom ich mala stavať tá istá firma, čo Paralympijské centrum.
Kto je Gažová?
Bývalá zamestnankyňa Paralympijskej marketingovej spoločnosti. Úplný vrchol je, že ministerstvo zverejnilo v médiách čiastkové výsledky kontroly, ktorá ani nebola ukončená, navyše napadli, že sme neúčelne hospodárili aj s peniazmi z úveru. Čo ich vôbec zaujíma, ako občianske združenie hospodári s vlastnými peniazmi, ktoré nikdy nepatrili štátu? Týmito klamstvami nás poškodili pred bankami. To im nič nehovorí pojem obchodné tajomstvo? Veď zverejnili správu, v ktorej vôbec nie je naše stanovisko, to je doslova zakázané!
To centrum potrebujeme ako soľ a budeme ho tunelovať? Veď to nemá logiku. Všetko je to výmysel ministerstva a Mihoka, ktorí majú eminentný záujem poškodiť naše meno. Okrem toho - peniaze ani nemôžu od nás žiadať späť, musí prísť ešte Správa finančnej kontroly, ktorá jediná má právo o tom rozhodnúť. Ten proces nie je dokončený a Mikolaj nás očierňuje bez stanoviska Ministerstva financií!
Vy sám ste však priznali, že s výstavbou centra nie je niečo v poriadku, veď ste podávali trestné oznámenie.
Veď iste, na isté prechmaty sme prišli ešte pred Ministerstvom, pričom za nimi stáli práve ľudia, ktorí sa následne pridali k Mihokovi.
Myslíte Doroša s Gažovou?
Presne tak. Pred generálnym prokurátorom som o tom vypovedal už v októbri minulého roka. Ale pozor - tieto veci nijako nesúviseli so štátnymi peniazmi, ktorých tunelovanie nám dnes vyčíta ministerstvo. Stavať sme totiž začali z vlastných zdrojov. My upozorníme na nekalé správanie sa našich ľudí aj správanie sa firmy, ktorá stavala, a teraz nás za to chcú trestať? Postupovali sme presne v zmysle zmluvy, štátne peniaze sa použili výhradne na centrum, na nič iné.
Podľa Stoklasovej z ministerstva v rokoch 2002 až 2005 zistili v SPV vážne nedostatky.
V roku 2002 nepochybne, ale tie sa týkali toho pána, ktorý dnes sedí pri Mikolajovi ako poradca, teda Mihoka. Iba potvrdili, že tu spreneveril peniaze. Od roku 2003, keď som prebral tento post, tu žiadna kontrola zo školstva nebola. Kontrolovala nás len Správa finančnej kontroly a NKÚ, tí zistili len prehrešky z minulosti, nám nič nenašli. Ja som bol ten, ktorý tu zaviedol audit, robíme ho ako jedno z mála občianskych združení. Nezdedil som zelenú lúku, ale bordel, ktorý vyrobil ten, ktorý dnes radí ministrovi vo veci postihnutých športovcov. Veď to je na hlavu. Pani Stoklasová nech sa pozrie trochu do histórie a uvedomí si, aké nezmysly rozpráva.
Na čo bude to Paralympijské centrum slúžiť?
Na to, na čo aj v zahraničí. Bude to miesto, kde sa budú môcť pripravovať postihnutí športovci, zároveň však bude mať obrovský sociálny rozmer - postihnutí ľudia sa v ňom budú učiť žiť. V Kováčovej vás naučia sedieť na vozíku alebo chodiť na protéze, v Piešťanoch ich budeme učiť chodiť do divadla, športovať, vzdelávať sa... Oslovil som pána Krčméryho s tým, že by Trnavská univerzita mohla priamo v centre prednášať, študenti sociálnej práce by sa stretávali s postihnutými, tí by zase študovali. Bol by tam rodinný príslušník - asistent, ktorý s nimi začne robiť autoškolu, hľadať zamestnanie, prispôsobovať byty, teda celé je to o snahe zaviesť filozofiu nezávislosti.
Je len jedno miesto na Slovensku, kde môžu robiť paralympionici veľké medzinárodné podujatia - Piešťany. Nikde inde ich nevieme ubytovať, máme veľmi dobré vzťahy s mestom aj kúpeľmi. Práve preto sme tam odkúpili starú halu, ktorá po prebudovaní nepomôže len paralympionikom, ale aj regionálnemu a celoslovenskému športu, pretože pôjde v podstate o multifunkčnú športovo - kongresovú halu. Problém postihnutých pritom nespočíva v tom, že sú na vozíku, ale v nájdení motivácie života a užitočnosti. Toto centrum je najlepšia cesta, dôkazom sú skúsenosti zo zahraničia.
Je pravdou, že ak donesiete z Pekingu medailu, môžete požiadať Ivetu Radičovú o ruku?
Áno, bola to taká odľahčená vec, ktorú Ivka prezradila, keď sa nás neustále pýtali, kam sa posúva náš vzťah. Médiá sa toho chytili, takže okrem toho, že chcem obhájiť zlato z Atén, budem mať aj ďalšiu motiváciu. (smiech) Chcem však zdôrazniť, že Ivka, ani ja, nechceme umožniť spájať prezidentskú kampaň s prípadnými zásnubami či sobášom. Takže „oficiality" musia počkať.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Ján Riapoš v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
