A začal znova zápasiť.
Čím je pre vás zápasenie?
„Sprvu mi bolo záľubou, no neskôr sa stalo mojím životom. Jeho spôsobom aj zmyslom. Dokonca aj pre moju rodinu, blízkych a priateľov. Venujem sa mu už 26 rokov, zápasiť som začal ako desaťročný.“
Nebol risk vrátiť sa na žinenku po trojročnej pauze? Dlho ste zvažovali?
„Pravdaže. Bolo ťažké sa rozhodnúť. Lebo je také dobré porekadlo: Radšej odísť zo športu o rok skôr, ako sa o päť minút oneskoriť.“
Boli takí, ktorí vás odhovárali?
„Veľmi mnohí. Niektorí úprimne, iní nie.“
Aj z rodiny?
„Rodine som veľmi vďačný. V prvom rade matke, ktorá ma roky živila, verila mi, prežívala moje zranenia, neúspechy aj víťazstvá, moju radosť.“
Čo manželka, dcérka?
„Už sa začínajú podobať na moju mať. Žijeme v jednom dome a všetko spolu prežívame. Som ich veľký dlžník.“
Čo definitívne rozhodlo?
„Rozhovor s osetskými trénermi, ktorí ma viedli od detstva: so Savelijom Bjazrovom a Kazbekom Dedikajevom. Návrat bol vlastne ich nápad, oni ma k nemu inšpirovali. Tvrdili, že aj v 36 rokoch mám predpoklady zápasiť na vrcholnej úrovni. Nemal som dôvod im povedať nie, vždy mi dobre poradili. No a potom prišiel na rad výber krajiny. Ponúk bolo viac.“
Akú úlohu zohral Rodion Kertanti, ktorý pred 12 rokmi reprezentoval Slovensko na atlantskej olympiáde a už dlhšie je šéftrénerom našej voľnoštýliarskej reprezentácie?
„Poznáme sa minimálne dvadsať rokov. Vyšli sme od jedného trénera. Zamlada sme do desiatej-jedenástej večer trénovali v jednej telocvični. Žiaľ, niektorí naši priatelia už nie sú nažive, no my, čo sme ostali, sa navzájom podporujeme a pomáhame si. Rodion je veľký politik a diplomat. Keď ma zoznámil so šéfom klubu bratislavskej Dunajplavby a neskôr aj zväzu Petrom Marčekom, cítil som, že výber sa zastaví na Slovensku.“
Naozaj ste sa vrátili do zápasenia v drese druhého štátu len preto, aby ste nestáli v ceste mladým ruským borcom?
„Viacerých z nich som v posledných rokoch viedol ako tréner.“
Niektoré ruské médiá vás však označili za zblúdilého syna. Čo vy na to?
„V poslednom čase ma titulujú všelijako: zblúdilý syn, neverník vlasti, zradca zbornej... To nič, po čase sa na všetko bude pozerať inak.“
Predpokladali ste, že Rusko bude tak ťažko znášať vaše rozhodnutie?
„Čakal som odpor, ale jeho intenzita po tom, čo som dokázal v profesionálnom športe a akú autoritu som si vybudoval, ma prekvapila.“
Rusko asi nominuje na olympiádu do najťažšej kategórie borca s ohľadom na vás, takého, ktorý bude mať predpoklady vás zdolať.
„Nie, nie. V Rusku sa olympionikom automaticky stáva víťaz domácich majstrovstiev.“
A kto je ruským majstrom do 120 kg?
„Môj bývalý zverenec Bachtijar Achmedov.“
Ten, ktorého ste zdolali v premiérovom vystúpení v slovenskom drese na aprílových majstrovstvách Európy?
„V športe dopredu neviete, kto vyhrá a kto prehrá. V Pekingu sa v kategórii do 120 kg stretnú minimálne štyria majstri sveta. Preto v Rusku neriešia otázku, kto vyhrá nado mnou, ale kto vyhrá olympijský turnaj. Ak nerátam bojkotované Hry 1984 v Los Angeles, od roku 1964 sa stalo iba trikrát, že najťažšiu a zároveň najprestížnejšiu voľnoštýliarsku kategóriu nevyhral sovietsky, respektíve ruský zápasník: v Barcelone 1992, v Atlante 1996 a pred štyrmi rokmi v Aténach.“
Posledným ruským triumfom je váš sydneyský. Ako si spomínate na olympiádu 2000?
„To už bolo dávno. Nežijem minulosťou.“
Aký cieľ máte v Pekingu?
„Najskôr ním bol postup na olympiádu, teraz je ním medaila. Tréning, ktorý dnes podstupujem, a úlohy, ktoré s predsedom zväzu a šéftrénerom riešime, smerujú k tomu, aby bola zlatá.“
Olympijský víťaz 1964 Aleksandr Ivanickij vás pokladá za hlavného favorita – aj vy sám?
„Ivanického si veľmi vážim, bol skvelým zápasníkom, možno najlepším za päťdesiat rokov: odišiel zo žinenky bez toho, aby ho niekto zdolal. Za hlavného favorita sa však nepokladám, lebo som tri roky neštartoval na majstrovstvách sveta. Favoritmi budú šampióni: Kubánec Rodriguez, Uzbek Tajmazov a Turek Polatci.“
Ako ste si dokázali tri roky udržať formu bez súťaženia?
„Forma ešte neznamená, že uspejete na šampionátoch. Chýbala mi turnajová prax. V piatich tohtoročných súťažiach sme s trénermi odhalili veľa chýb.“
Prehrali ste však len raz: na turnaji v Kyjeve s Rusom Šemarovom. Vo finále ME vás zdolal nadopovaný súper. Prekvapil vás pozitívny test Gruzínca Modzmanašviliho?
„Zdalo sa mi podozrivé, že za rok tak vyrástol. Pre mňa však v Tampere nebola rozhodujúca kvalita získanej medaily, ale kvalita predvedeného výkonu. Keď som sa dozvedel, že namiesto striebornej dostanem zlatú, tak ma to potešilo najmä preto, že som sa ním lepšie mohol zavďačiť Slovensku a jeho zápasníckemu zväzu.“
Za čo?
„Za veľa. Našiel som nových priateľov. Čím častejšie chodím na Slovensko, tým viac pociťujem dobrosrdečnosť a vzájomné pochopenie ľudí. Aj zväz sa snaží. V Tampere sa naša reprezentačná výprava vynímala pekným oblečením a tým, že ju sprevádzalo vari päťdesiat fanúšikov.“
Aká je dnes Musuľbesova cena?
„Nesnorím po katalógoch... Nezvyknem sám seba ohodnocovať. Dokonca som nad tým ani neuvažoval. Najdôležitejšie je, aby som sám seba považoval za činorodého človeka a športovca.“
Čo vám môže Slovensko ponúknuť?
„Určite slnko (smiech). Čestne vravím, že som o tom zatiaľ neuvažoval. Môj program je nabitý tréningami, sústredeniami a súťažami a môj najbližší cieľ ohraničený horizontom dvoch mesiacov. Dovtedy sa ničím iným zaoberať nebudem.“
To znamená, že ešte neviete, ako sa bude uberať váš život po pekinskej olympiáde? Bude to váš zápasnícky koniec?
(Do rozhovoru sa zamiešal Kertanti: „Nie, nie, nijaký koniec nebude.“)
„Predseda zväzu ma presviedča, že krátko po olympiáde v Pekingu nasleduje ďalšia v Londýne...“
(Marček: „Ja si naozaj myslím, že ak Davida bude tréning baviť a ak sa bude na Slovensku dobre cítiť, nič nestojí v ceste tomu, aby štartoval na olympiáde aj ako čerstvý štyridsiatnik.“)
„Hneď som mu však povedal: Už nikdy nepôjdem na olympijské hry sám. Iba za podmienky, že dvihneme úroveň celého slovenského zápasenia tak, že sa na olympiádu prebojujú aj ďalší voľnoštýliari.“
Osetské deti sú do zápasenia paf
Slovensko zatiaľ Musuľbesovi platí len sústredenia. Zväz naňho od štátu nedostal ešte ani korunu.
BRATISLAVA. Skončil dve vysoké školy. Mohol by byť právnikom alebo banským inžinierom. Aj reprezentačným trénerom. Ním už dokonca bol. Pohŕdol však výnosným miestom a vrátil sa medzi športovcov.
Kto si myslí, že chýrny osetský zápasník David Musuľbes comebackom a prestupom do slovenskej reprezentácie získal viac ako len právo štartu na olympiáde a šancu pridať k zlatej medaile spred ôsmich rokov ďalšiu, je na omyle.
„Zatiaľ žije za svoje. Drží ho tu len dobrá vôľa. Iný by už povedal zbohom,“ konštatoval pred pár dňami šéf Slovenského zápasníckeho zväzu Peter Marček. „Štát mu pomohol iba vybaviť občianstvo. Na jeho prípravu ešte neposlal ani sľúbených tristotisíc. Pritom už stála takmer trištvrte milióna. Zatiaľ všetko platíme buď z mojich vlastných, alebo zväzových peňazí. Nepodarilo sa zlákať ani silného sponzora.“
Pritom Musuľbes hneď v prvom štarte za Slovensko získal titul majstra Európy. Posledný vybojoval Dan Karabin pred 32 rokmi.
David je momentálne na sústredení v Čigede v dvojtisícmetrovej výške pod Elbrusom. Do olympiády ho čakajú ďalšie dve. Na každom potrebuje aspoň jedného sparringpartnera. Vyberá si ich spomedzi svojich krajanov z osetského Vladikavkazu.
Zápasenie je pod Kaukazom národným športom. Oseti sú v ňom pojem asi ako kenskí Nandiovia v atletike. V Aténach získali zápasnícke zlato štyria: dvaja pre Rusko, ďalší pre Ukrajinu a Uzbekistan. Ak všetko vypáli tak, ako si Musuľbes predstavuje, v Pekingu jedno pripadne aj Slovensku.
Otázka, v čom tkvie tajomstvo úspechov osetských zápasníkov, ho rozveselila. „V tom istom, v čom tkvie tajomstvo úspechov brazílskeho futbalu,“ odvetil. „U nás niet rodiny, v ktorej by nezápasil otec, brat, alebo syn. Odjakživa to tak bolo aj bude. Existuje veľa klubov a zápasenie má štátnu podporu.“
Tvrdí, že za Putina sa ešte zvýšila. „Bol som uňho aj na dači,“ poznamenal a na dôkaz ukázal časopis s ich spoločnou fotografiou.
„Keď malý Oset príde do telocvične, vie, čo chce. Ide v ústrety svojej túžbe. A žiaden dospelý od trénera cez riaditeľa školy až po premiéra mu nemá právo túto túžbu ukradnúť,“ tvrdí a dodáva: „Podpora škôl a štátu je pre šport rozhodujúca.“
(mo)
Keď som sa dozvedel, že namiesto striebra dostanem zlato, tak ma to potešilo najmä preto, že som sa ním lepšie mohol zavďačiť Slovensku.
¶
David Musuľbes, olympijský víťaz v zápasení
David Musuľbes
Narodený: 28. mája 1972 vo Vladikavkaze (Severoosetská republika Ruskej federácie).
Vzdelanie: banský inžinier (Severokaukazský banský metalurgický inštitút) a právnik (právnická fakulta Severosetskej štátnej univerzity).
Klub: Dunajplavba Bratislava (má aj hosťovaciu zmluvu s nemeckým bundesligovým tímom KSV Aalen 05).
Tréneri: vo Vladikavkaze Savelij Bjazrov a Kazbek Dedikajev, v slovenskej reprezentácii Rodion Kertanti. V r. 2005 - 2007 bol sám starším trénerom zbornej Ruska.
Olympijské hry: zlatá medaila v jedinom štarte (2000).
Majstrovstvá sveta: dve zlaté (2001, 2002) a dve bronzové (1994 a 1997).
Majstrovstvá Európy: šesť zlatých (za Rusko 1995, 1997, 2001, 2002, 2003, za Slovensko 2008), jedna strieborná (2000) a dve bronzové (1996 a 1998).
Manželka: Sofia, docentka katedry jazykov (anglického a nemeckého) na štátnej univerzite vo Vladikavkaze.
Dcérka: Tamara (9 rokov).
