vrdí, že sa rada prejde a rada pomôže, ak môže. Občas sa stane, že pošta nepríde, lebo teta jednoducho nie je doma.
A o poštovom tajomstve ani nehovorím. Dala som si dokonca tú námahu a zistila som si, čo obsahuje:
Poštové tajomstvo v sebe zahŕňa listové tajomstvo (napr. obsah korešpondencie a obsah ostatných poštových zásielok) a informácie a údaje o poštových zásielkach (napr. informácie o adresátoch, odosielateľoch, počtoch dodávaných a podávaných zásielok a i.). Pri porušení poštového tajomstva (vrátane listového zaručeného aj Ústavou SR) zo strany zamestnancov poštových podnikov ide o trestný čin podľa §196, §197 a § 264 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z.
Poštárka v tom teda nie je nevinne. V podstate by mohlo ísť o trestný čin. Párkrát sme ju videli, ako namosúrená kráča našou ulicou. Napriek tomu, že je to strmý kopec a domčeky sú roztratené, plat dostáva za každý meter, ktorý prejde. Tetuška Ochotná zase napomáha z čistej dobroty srdca. Alebo nevie povedať nie. Poštárka sa posťažuje na bolesti a rodinu a.... tak raz je to kresťanská láska. Myslím, že do istej miery sa jej to aspoň na začiatku páčilo. S každým, komu niesla poštu, prehodila pár slov a trochu sa odbremenila od svojho chorého manžela, ktorý každý deň čaká na noviny. Ľudia na ňu aj nadávajú, lebo susedka nestihla konkurz pre to, že sa k pošte dostala neskoro. Iným zase prekáža, že ktosi cudzí vidí, akú poštu dostávajú a odkiaľ.
Z pošty sa dá veľa prečítať, dokonca aj vtedy, keď nie je otvorená. Nedopatrením som sa tak dozvedela, že sused odoberá „pánsky časopis“ a susedka dostáva ohromné šeky z ministerstva. A tak sa na našu „novú poštárku“ už dovalila aj spŕška nie vyberaných slov. Deň na to som ju videla roznášať až po zotmení. Tmolila sa ulicou ako zlodejka, len aby ju nikto nezazrel.
Ak si trháte vlasy, prečo sa nesťažujeme, pokojne môžete otvoriť ústa naširoko a čudovať sa ďalej. Na pošte nám nepovedali nič konštruktívne, nie je to ich záležitosť alebo to oni nemôžu takto riešiť, alebo sa to občas stáva, alebo to prejdú mlčaním.
O tom, že zamestnávajú neplatenú silu, nič nechcú počuť. Okrem toho, že musíme po každý doporučený list ísť pešo alebo autom (30 minút jedným smerom alebo 100 korún za benzín a poplatky za parkovné), nie je nám dovolené ani dostať sa k vlastným listom či pohľadniciam z dovoleniek od známych.
A tak tu volám po spravodlivosti do bútľavej vŕby, ale ozýva sa mi z nej iba tupá ozvena mojich slov. Viem, že sa stávajú horšie veci, ľudia umierajú a deti hladujú, ale dnes som navrčaná práve z tohto.
Autor: Miriama Polohová
