Nemal som v pláne návštevu Slovenska, ale prinútila ma osobná tragédia. Nechcel som už viac ani písať blogy, stratil som najmilšiu osobu v mojom živote.
Smútok som si schoval za tmavé okuliare a začal smutnú povinnosť – preniesť jej pozostatky na rodnú hrudu. A tak som sa po rokoch vrátil na Slovensko.
Bez pasu na úrad
Nemal som občianstvo, pas dávno prepadnutý a ako jedinec žijúci dekády za kopčekmi som mal v úmysle urobiť poriadok v evidencii, v matrike. Deň v Bratislave mi dal možnosť porovnať terajšiu byrokraciu s tou spred rokov.
Moja prvá cesta, ako mi radili, mala byť na policajný obvod mesta Bratislavy, kde som žil pred emigráciou. Bolo presne osem a bol som úplne prvý v ošúchanej tmavej chodbe... vyzeralo to na dlhý, zbytočne zabitý deň. Moje klopkanie na dvere bolo ignorované, tak som vstúpil do kancelárie. Dve trochu nevrlé dámy za priečinkom... no zbohom. Má to vôbec cenu? Bol pondelok, kto sa v pondelok usmieva?
Porozumenie
No prosím, čo si želáte? V duchu som si želal otočiť sa a všetko nechať tak. Moje slová zmenili ich tón, keď som vykoktal, prečo som tam. Spomienka na moju bolesť mi vháňala do hlasu smútok. Z Austrálie? Manželka? Ich strohosť sa premenila na súcit, tiež znížili tón a boli mi veľmi nápomocné. Mám prv ísť na Staromestskú vybaviť potvrdenie o občianstve, potom sa vrátiť na pasové, a tak ďalej... a ak budem mať problémy, aby som sa vrátil k nim. Vám teraz touto cestou ešte raz ďakujem, milé dámy, mal som chuť sa vrátiť k vám s kytičkou, ale to sa asi nepatrí.
Láskavé slová tých dvoch žien mi strašne pomohli, zdvihli mi náladu. Poradili, kde a ako si mám kúpiť lístok na električku, kde vystúpiť... Už som ani nepotreboval tmavé okuliare. Začal sa môj prvý príjemný deň na Slovensku.
Vybavený za pár minút
Na Staromestskej na vrátnici zase dve ženy. A usmievali sa! Hneď som ich za to pochválil a potom boli tiež ku mne akosi milšie. Z Austrálie? Ako dlho ste tam? A vy hovoríte tak pekne po slovensky bez prízvuku? Kto vás naučil? Za desať minút som mal vybavené potvrdenie občianstva. Rýchlo, bez poťahovačiek, ako to má byť v modernej krajine.
Celý natešený som sa vrátil na Záhradnícku, tentoraz na pasové oddelenie odovzdať staré pasy. Usmievavá pani za stolom dostala kompliment za príjemný, až austrálsky prístup ku klientovi – mne. Vysvetlil som jej, že vraciam manželkin pas a možno obnovím svoj. No ukážte, aké mate doklady? Podal som jej moje práve získané potvrdenie o občianstve. Pozorne si ho prehliadla a zhíkla: „Vy ste bývali tu v Bratislave na Slowackého? Tak to ma podržte! Viete, že sme boli susedia!?“ Rozprúdila sa živá debata o našich spoločných susedoch a kolegyne z vedľajšej kancelárie len s údivom sledovali túto scénu. Dámy z pasového na Záhradníckej, moja poklona, zlatý klinec príjemného dňa.
Krajina sa zmenila - k dobrému. Verte objektívnemu pozorovateľovi. Je to vidieť na každom kroku. Uvažujem – ostať, kde som, alebo sa vrátiť natrvalo? Už to nie je také jednoduché a jazýček váh rozhodnutia sa blíži k neutrálu.
Teraz sa vraciam do krajiny, ktorá ma adoptovala a beriem si v srdci kus moderného Slovenska, krásnej krajiny plnej nádherných ľudí.
Autor: Steven Nagy
