Aké ste boli dieťa?
Jednoznačný introvertné. Narodil som sa na rozhraní Leva a Panny, z toho prvého však veľa v sebe nemám. Bol som teda uzavretejší a v škole zakríknutejší ako ostatní.
Cíti sa taký človek osamotený?
Áno, rýchlo som si vytvoril svoj vlastný svet. Miesto toho, aby som vonku hrával futbal, pomerne skoro som začal čítať knihy. Futbal som totiž neznášal - bol som slabučký a keď sa so mnou niekto zrazil, vždy som na to doplatil. Občas ma postavili do brány a keď dengľavého chlapca ako ja trafí lopta, nie je to príliš dobré. (smiech) Prestalo ma to teda baviť a s verneovkami som odišiel na iné kontinenty.
Vyrastali ste v malej maďarskej dedinke. Pocítili ste niekedy na sebe spory medzi bežnými Maďarmi a Slovákmi, alebo naozaj ide skôr o verbálny produkt politikov?
Budem hovoriť za seba, lebo vždy je to len subjektívny pocit. Ja som sa ako herec príliš rýchlo dostal do povedomia slovenskej komunity, takže voči mne sa nikto nikdy zle neprejavil. Moja práca asi ľudí oslovila natoľko, že nikto nemal dôvod zaútočiť, neviem. To nikdy nebude o tom, či je niekto Slovák alebo Maďar, ale o tom, v akej spoločnosti vyrastal, akú výchovu dostal, kto a ako ho viedol k hodnotám... Ak toto zlyhá, tak sa budú hádať aj skinheadi s hipisákmi, nihilisti so zenbudhistami a tak ďalej, dosadiť si môžete kohokoľvek. O sporoch medzi Maďarmi a Slovákmi som sa vždy dozvedel len zo správ, a je jedno, či šlo o jednoduchého človeka alebo politika, ktorý niečo vyhlásil a naštval protistranu. Takéto spory tu asi budú vždy.
Vnímali ste ako človek s maďarskou národnosťou prípad Hedvigy Malinovej citlivejšie ako prípady iných zbitých ľudí?
Tento prípad bol prepieraný z jednej aj druhej strany, kvôli jednej študentke dokonca zasadali vysoko postavení politici. Logicky to teda zaujalo aj mňa, pretože som chcel vedieť, čo sa rieši, kto je vinník a ako to skončí. Dostalo sa to však na takú úroveň, že ma to jednoducho prestalo baviť. Lámať palicu nad rôznymi vecami nie je mojou úlohou, mám vo svojom živote iné starosti, ako riešiť v hlave tento problém. Ale iste, že ma zaujímalo, či sa nájde korunný svedok tej bitky, ako sa k tomu stavia ona sama, môj osobný názor však je, že tento prípad sa už, nanešťastie, nikdy nedorieši.
Dôležité je byť dobrým človekom, nie to, či som Slovák alebo Maďar
Zaujíma vás politika?
Nesledujem ju natoľko, aby som vysedával pri reláciách ako O 5 minút 12 alebo Na telo. Samozrejme, pravidelne nesledujem ani správy, lebo tie sa vysielajú v čase, keď mám predstavenia v divadle. Ale ak mám voľno, pozriem si ich - na maďarských, slovenských aj českých staniciach, mám teda aký-taký prehľad. Isté veci ma zasiahnu, ale hlbšie sa o ne nestarám. Mňa sa bytostne týkajú daňový úrad, Sociálna a zdravotná poisťovňa. Ale to, či a kedy prejdeme na euro, či odvolajú Počiatka alebo prejde Mečiarov návrh o päťročnom volebnom období, to pre mňa nie je príliš dôležité.
Človek sa na základe nasávaných informácií skôr či neskôr vyprofiluje. Ste viac vpravo či vľavo?
Ja som si kedysi povedal, že schválne sa nikam nevyprofilujem. (smiech) Svojho času sa ma často pýtali, či sa cítim viac ako Slovák alebo Maďar, keďže hrávam v slovenských divadlách. S obľubou som na to odpovedal - a dodnes som zástanca tohto stanoviska - že predovšetkým chcem byť dobrým človekom. Potom môžem byť moslimom, budhistom, židom, kýmkoľvek. Dokonca aj hipisákom alebo skinheadom. Ak budem dobrým človekom, všetko je vyriešené.
Opýtam sa teda inak - ako herec ste samostatne zárobkovo činná osoba, teda podnikateľ. Ako ste spokojný s nastavením podmienok u nás pre živnostníkov?
Tak tieto veci vnímam veľmi citlivo. Som obrovský diplomat, preto si dokážem povedať, že áno, každý štát, až na pár daňových rajov, žije z daní. V Európe to funguje na tomto základe a štát peniaze jednoducho potrebuje, aby zabezpečil svoje základné funkcie. Nie som však ekonóm a tak som neprišiel na isté veci, ktoré musím robiť, hoci sa mi zdajú nelogické. Príklad - platím si zdravotné poistenie a nerozumiem, prečo k tomu musím robiť ešte aj ročné zúčtovanie. A je jedno, či mi na jeho základe peniaze vezmú alebo vrátia. Nedávno som to zúčtovanie podával opäť a v poisťovni sa na to spýtal pracovníčky. Vysvetlila mi len, že dostanem naspäť pár tisíc, ale nevedela mi logicky zdôvodniť, prečo to tak funguje.
Štve ma, že politici nechodia do práce
Chodíte voliť?
Áno, pokladám to za svoje právo i povinnosť.
Mávate dilemu, koho si vybrať?
Áno, mal som ju aj pri posledných voľbách. Niekoľko mesiacov pred voľbami všade visia bilboardy s rôznymi usmievavými ružovými tvárami, zo všetkých médií sa na nás valia heslá, ktoré sľubujú. Ja sa snažím urobiť si nejaký chabý prehľad o tom, čo pozitívne urobila aktuálna koalícia. Ani nie pre mňa osobne, ale pre štát ako taký. Sme 
maličká krajina a musíme urobiť veľa dobrého a významného, aby si nás všimol aj okolitý svet. Keď si ten prehľad spravím, začínam premýšľať, čo mi ponúkajú ďalšie strany. Opäť - nie mne osobne, ale krajine. Je totiž veľmi ľahké od štátu brať a nič mu nedávať. A podľa toho všetkého si nakoniec vyberiem.
Tým, že mám profesiu, v ktorej je veľmi dôležitá presnosť a dochvíľnosť, keďže na mňa pri filmovaní čaká aj päťdesiatčlenný štáb, nedokážem pochopiť, ako je možné, že v parlamente bežne nemajú ako rozhodnúť, pretože nie je uznášaniaschopný. Tí ľudia jednoducho nechodia do roboty. Ja tomu nerozumiem a priznávam, že ma to štve. Mám predsa dôvod sa nad tým rozčuľovať, ak som právoplatný volič a volil som politikov, aby rozhodovali o mojom osude. Oni pritom ani neprídu do práce... veď to je strašné.
Ako je možné, že hoci voliči vedia o prechmatoch politikov, sú voči tomu apatickí, dokonca takých podporujú? Tu je bežnou vecou, že opilcovi a klamárovi stúpajú preferencie v priamej úmere k jeho hulvátstvu.
To máme v povahe. Všimnite si, že ľudia síce na politikov bežne nadávajú v krčmách, ale to je tak všetko. Pán Štepka túto slovenskú povahu veľmi správne vystihuje vo svojich predstaveniach. Pozrite sa na Poliakov alebo Francúzov - akonáhle ich politici vytočia, ihneď si dupnú. V Maďarsku je napríklad krutý boj medzi bývalou a súčasnou vládou plus ich fanúšikmi. Niekto tam vytiahol arpádovskú vlajku a vznikla z toho neskutočne ostrá vnútropolitická bitka. Tam sa tí ľudia proste - neviem nájsť lepší výraz - neserú. U nás sa však debaty a kritika politikov odohrávajú na krčmovej úrovni, prípadne doma pred televízorom. Málokedy sa stane, že to dostane istú úroveň a organizovanosť, aby sa niečo aj reálne dosiahlo.
Ľud považuje hercov za megafón
Pri väčších prejavoch občianskej nespokojnosti boli v podstate vždy v prvej línii aj herci. Bolo to tak v roku 1989, keď sa k študentom pridali ako prví, rovnako počas tretej Mečiarovej vlády, keď sa bolo treba ozvať voči praktikám ministra Hudeca. Prečo je to tak?
Neviem, možno je to aj v ich mentálnom nastavení, ale skôr to bude v tom, že pospolitý ľud považuje hercov za akýsi megafón. Občania proste majú pocit, že ak sa vyjadruje herec, má to vždy hlavu aj pätu. Čo, samozrejme, môže a nemusí byť pravda. Ak sa chcel niekto v roku 1989 vyjadriť, boli to aj herci, ktorí mali slovnú zásobu, výrečnosť a nebáli sa postaviť pred ľudí, keďže sú na to zvyknutí. Malo to teda istú logiku.
Neprehlbuje ale apatiu občanov práve to, že za nich vždy prehovorí istá skupina intelektuálov? V podstate sa na to môžu spoľahnúť a nerobiť si starosti s vlastnou angažovanosťou.
Niekto však začať musí. Situácia vždy vyvrie do bodu, že sa niekto postaví a nahlas povie, čo si o tom všetkom myslí, čím inšpiruje ostatných. A buď sa k nemu pridajú, alebo ostane sám. Je to prirodzená selekcia, s tým nikto nič neurobí.
Sme kultúrny národ?
To je ťažká a všeobecná otázka. Vždy je to o tom, že zápalková škatuľka je väčšia ako trebárs lienka, ale menšia ako kontajner. Ale v globále určite sme kultúrny národ. Sme živelní, emotívni, platí to aj na nás hercov. Patríme do tej živelnej osi Poľsko - Slovensko - Maďarsko - Balkán.
Pocity krivdy medzi Slovákmi a Maďarmi už nie sú oprávnené
Hovorí sa, že divadlo dokázateľne skultúrňuje, poľudšťuje. V sále na predstavení sú ľudia pekne vyobliekaní, distingvovaní, slušní, ale mnohí prídu domov a stávajú sa z nich rovnakí darebáci, zlodeji, agresori ako predtým. Prečo?
Možno je to dané históriou, neviem. Často som sa o tom rozprával s rôznymi ľuďmi, v podstate vždy sme došli k tomu, že slovenský národ má svoj pocit utláčanosti, najmä z maďarskej strany. Líder SNS pridáva olej do ohňa, maďarskú ministerku zahraničných vecí nazve strapatou pani, ktorá by sa mala lepšie upraviť... mne to pripadá strašne detinské. Vrcholový politik by také veci jednoducho nemal robiť, proste to tam nepatrí, pretože predsa len je pre istú časť obyvateľov vzorom. Ak ľudia vidia, že agresívny a neslušný môže byť ten hore, povedia si - prečo by sme takí nemohli byť aj my? Mnohé iné národy majú nadhľad nad vecou, nám akoby to chýbalo. Slovákom aj Maďarom.
Sú pocity krivdy Slovákov voči Maďarom oprávnené?
Teraz už nie. Žijeme vo veľkej európskej rodine, takže už si tu nemá kto čo vyčítať. Slovenská krajina má rovnaké zastúpenie v europarlamente ako Maďari alebo Poliaci, sme na jednej lodi, tak dokedy si budeme vyčítať minulosť?
Neoddeliteľnou súčasťou Radošincov okrem Stanislava Štepku ostane navždy aj Katarína Kolníková. Aká bola?
Spolu sme na javisku nikdy nehrali, keď sme však s Jurajom Jakubiskom nakrúcali Hosťov do domu, mali sme tam spoločné scény. Divadlo mala strašne rada, aj kolektív v ňom. Ak som prišiel a hneď ju nepobozkal, lebo to si vyžiadala od každého, hneď tým svojím nárečím skonštatovala „už mi nedáš ani pusu!" Bola neskutočne zlatá. Neviem, či ste videli Ženské oddelenie, to predstavenie hrali vyše tristokrát, pričom v ňom mala svoj monológ. Pán Štepka tvrdí, že nikdy ho neodohrala bez toho, aby sa nerozplakala. Ten plač nikdy nebol hraný, ale úprimný. Uverila tomu príbehu a proste ho nemusela hrať. Bola to veľká ochotnícka herečka Slovenska.
Nikdy sa na nič nehrala, narodila sa totiž do takého obdobia, že tým, čo všetko prežila, už na hranie nebola odkázaná. Narýchlo ju porovnám so svojou babkou - keď ma poslala pre chlieb do obchodu a stratil som desaťkorunáčku, nevynadala mi preto, že som stratil peniaze, ale preto, že som rodinu obral o jeden chlieb. A keď toto človek prežije, už sa nemusí za nič hanbiť, na niečo sa hrať, nemusí si vymýšľať, pretože prežil silné veci, ktoré ho otužili. A ak ho nezabili, určite ho posilnili. Taká bola aj Katarína Kolníková.
Hraniu emócií sa dá naučiť
Ste veriaci?
Nepraktizujem vieru v tej podobe, že by som chodil do kostola, ale v poslednom období vo mne prevláda pocit, že niekde musí byť nejaká vyššia moc a tá riadi naše osudy. Asi sa nič nedeje náhodne, skôr preto, že to tak má byť. Premýšľam nad tým, ale zrejme na to nikdy neprídem, preto vyššia moc je práve o tom, že na niektoré veci neprídete. Nikdy nedokážeme odpovedať na otázky, prečo sme trestaní práve my a nie ten druhý alebo naopak, prečo niekto vyhrá stoštyridsať miliónov, iný nie...
Pýtal som sa na to zámerne. Keď ste nakrúcali film Musíme si pomáhať, nekládli ste si otázku, prečo mali mnohí taký osud, že už v mladom veku zahynuli niekde v koncentrákoch a iní, ktorí sa správali ako svine, prežili a mali sa dobre? Zaujímajú sa vôbec herci bližšie o príbeh, ktorý stvárňujú?
Sú herci, ktorí hrajú len do tej miery, aby pregnantne a technicky dokonale poskytli divákovi emóciu, ktorú treba, ale hlbšie sa nad rolou nezamýšľajú.
Emócia je teda dokonale zahrateľná aj bez toho, aby ju človek skutočne cítil?
Samozrejme, dokonca sa to učí na škole. Dá sa plakať, rozčúliť aj smiať sa bez toho, aby ste to vnútorne cítili. Za to, aby sme to dokázali, sme ako herci dokonca platení. Sú však aj takí, ktorí sa o svoje postavy zaujímajú hlbšie, prečítajú si niekoľko literárnych diel, pozrú filmy, aby boli k téme a postave čo najbližšie. Niekomu to pomáha, niekto to nepotrebuje, v každom prípade to nikomu neubližuje.
Vy ste aký herec?
Niekde medzi tými opísanými typmi. Pre mňa neexistuje len čierna alebo biela, všetko vidím farebne. (smiech) Pred nakrúcaním Musíme si pomáhať som si však pozrel jeden dokument, natočený so židmi, ktorí sa rozpŕchli všade po svete. Boli to ľudia, ktorí o vlások unikli smrti, dnes sú úspešní vo svojich profesiách a žijú relatívne pokojne. Napriek tomu, že ten dokument sa nakrúcal snáď tridsať až štyridsať rokov po vojnových hrôzach, mnohí nedokázali príbehy o svojich traumách úplne dopovedať. Muselo to byť strašné.
Vnútorne ste prežívali osud skrývajúceho sa Davida, ktorého ste stvárnili?
Jiří Bartoška kedysi povedal, že mnohí si myslia, že film sa nakrúca tak dlho, ako sa premieta, čo, samozrejme, nie je pravda. Ten príbeh bol silný, ale herci ho dramaticky nevnímajú už len preto, že nakrúcanie je rozkúskované na dvadsať, tridsať, päťdesiat sekundové zábery, okrem toho scény sú poprehadzované, netočia sa chronologicky. Bežne v jednej scéne otvárate dvere a do miestnosti reálne vstúpite až o mesiac.
Ten príbeh však mal svoju veľkú silu, dokonca som bol prekvapený, že nejaký filmový režisér mi ponúkol takúto vážnu a kľúčovú úlohu, že vôbec dôveroval neznámemu hercovi. Honza Hřebejk ma vtedy vôbec nepoznal, ale potreboval dokumentárnu tvár, ktorá by fyzicky aj duševne stelesnila toho utečenca a ja som rád, že si našiel mňa.
Musím vedieť zahrať čokoľvek, keď ma za to platia
Mnohí herci majú obrovský problém balansovať medzi komikom a tragédom. V Radošinskom naivnom divadle ľudí zabávate, v muzikáloch tiež, v tom filme ste hrali niečo úplne iné, napriek tomu to bolo uveriteľné. Čo chýba hercom, ktorí sa nevedia vymaniť z tých škatuliek?
Neviem, to je ich problém. (smiech) Ako herec musím zahrať čokoľvek, čo odo mňa žiadajú, keďže ma za to platia.
Iste, ale problémom často nie je to, či to dotyčný dokáže zahrať, ale či mu to diváci uveria, ak ho poznajú len v jednom type postáv. Taký Rowan Atkinson už je odkázaný len na Mr. Beana, iné mu ľudia nezožerú.
Samozrejme, ale jemu to tak aj vyhovuje, lebo kariéru postavil na tom, že sa pozrel do zrkadla a pochopil, že jeho „fejs" je vhodný len na takýto druh vystupovania. Nemám pocit, že by sa snažil hrať aj niečo iné. Na Slovensku je celkovo málo hercov, sú medzi nimi aj takí, ktorí nevedia odhadnúť, čo ešte dokážu zahrať a čo už nie, ale tým, že je nás málo, musíme vedieť zahrať veľa odlišných typov postáv. Herec musí byť flexibilný a aj na základe toho, ako to tu funguje, si myslím, že sme na tom, čo sa hereckého potenciálu týka, veľmi dobre.
Prečo teda niekomu stvárnenie postavy divák uverí a niekomu nie?
To môže mať rôzne príčiny, ale možno sú niektorí herci na seba málo prísni. Ja sa teším, ak mám nad sebou náročného režiséra, ktorý odo mňa veľa žiada, pretože ma to otužuje. Keď som mal v muzikáli hrať ženu, sám som si pýtal čo najväčšie opätky, pretože som nechcel vyzerať ako káčatko, ale ako žena, hoci som vedel, že sa v tom bude oveľa ťažšie chodiť. Boleli ma nohy, ale to je minimálna obeta pre to, aby sme boli na javisku uveriteľní.
Nepoznal som žiadnych hercov, k štúdiu som pristupoval panensky
Musíte ísť pri niektorých úlohách do kompromisov so svedomím, že ich vezmete trebárs len kvôli peniazom?
Iste, aj také bolo, tiež musím platiť účty. Ale stalo sa mi tiež to, že som prišiel na skúšku, videl atmosféru, v akej sa pracuje, ako prebieha komunikácia medzi javiskom a režisérom, a viac sa tam neukázal. Vedel som, že niečo také nechcem robiť, lebo sa s tým nestotožním a po celý čas budem mať v bruchu kŕč.
Skôr či neskôr si vás aj tak nájde iná postava. Tak si ma našiel muzikál Klietka bláznov či práve film Musíme si pomáhať. Boli také dni, keď som celý deň v Čechách točil Lucifera vo filme Čert vie prečo, večer ma doviezli do Bratislavy, aby som odohral Klietku bláznov. Hrať dve tak veľmi odlišné postavy v jeden deň je naozaj neskutočné, ale človek to zvládne, hoci nevie, ako. Mal som aj taký týždeň, že som počas neho odohral šesť rôznych hier. Pýtal som sa sám seba, ako to zvládam, keď všade je iný text, ale bolo to bez problémov... akoby sa mozog nastavil na také fungovanie. Ráno vstanete a viete, aké kostýmy a texty vás čakajú večer bez toho, aby sa vám to plietlo. V hlave máte disketu a ide to.
Je pravdou, že do muzikálu Neberte nám princeznú ste vstúpili tak, že ste ten kultový film nikdy predtým nevideli v televízii?
Áno, ja som na veľa vecí prišiel až neskôr. Dokonca keď som nastúpil na VŠMU, poznal som možno dvoch hercov - Ladislava Chudíka a Mariána Labudu, pretože som videl seriál Nemocnica na okraji mesta a film Vesničko más středisková. Prišiel som teda do úplne iného sveta. Na VŠMU sme stáli celý ročník nastúpený pred dekanátom a čakali na Božidaru Turzonovovú, ktorá mala byť našou ročníkovou profesorkou. Keď sa objavila na chodbe, všetci si začali šepkať a ukazovať, že „aha, to je ona". Všetci ju poznali, ja som tam len stál a hovoril si „aha, to je naša profesorka". Mne totiž jej meno nič nehovorilo.
Nebol to hendikep?
Práve naopak, dodnes si myslím, že to bola moja veľká výhoda, lebo som k tej škole pristúpil úplne panensky. Poznámky a rady veľkých hereckých mien som bral rovnako ako od každého iného pedagóga, lebo som ich jednoducho nepoznal. Ostatní to brali tak, že „jáj, to hovorí on alebo ona, to musí byť veľká pravda".
Ja som si roly stvárňoval podľa seba, hoci pedagógovia mi v tom pomohli - oni vás naučia, aby ste vedeli hrať v nejakom hereckom oblúku, aby tá postava mala začiatok aj koniec, naučia vás svoju úlohu analyzovať, ale na javisku musíte byť presvedčivý vy, nie samotný text. Divák sa bude pozerať do vašich očí, bude sledovať vaše gestá, nie gestá režiséra. A keď nepresvedčíte, na javisku alebo na plátne ste zbytočný. A potom zbytočne beriete aj peniaze.
Pred VŠMU ste skončili Elektrotechnickú priemyslovku. Netradičné spojenie, nie?
Tú školu mi vybrali v podstate rodičia a je logické, že ak vás niečo nebaví, nemôže vás to ani obohatiť. Mňa to naozaj príliš nebavilo, každý víkend som však mohol byť doma, šlo o školu s vyučovacím jazykom maďarským, takže ani v tom som nemal problém... Boli sme zameraní na silnoprúd, navrhovali a kreslili sme transformátory a generátory, počítali odpory... našťastie som už vtedy začínal s ochotníckym súborom. Dodnes občas premýšľam nad tým, čo by vlastne zo mňa bolo, keby som elektrotechniku skončil bez pričuchnutia k herectvu.
Prišli ste na niečo?
Nie, netuším, čo by som robil a kde by som skončil.
Herci vždy začínajú odznovu
Introvertom ste podľa vlastných slov v inom rozhovore dodnes. S javiskom sa to príliš nezlučuje.
Podľa mňa isté črty svojej povahy človek nikdy nezmení, ostanú mu na celý život. Hraniu sa však jednoducho nedalo povedať nie. Spomínam si na prvú príležitosť hrať, keď som na internátnej izbe parodoval našu fyzikárku a spolužiaci ma ťahali na chodbu k tretiakom a štvrtákom, aby som to predviedol aj im. A nedalo sa povedať nie, možno vďaka tej davovej psychóze, navyše som v tom bol v podstate sám.
S tým imitovaním učiteľov ste však mali úspech.
Iste, ale neverili by ste, aký neskutočný stres to bol. Musel som sa prekonávať a to vlastne robím dodnes. Čokoľvek začnete robiť - nový film, inscenáciu, vždy ste na začiatku.
Herectvo sa teda nestáva bytostnou súčasťou osobnosti?
Hranie ako technická záležitosť možno áno, ale to, čo mu predchádza, nie. Počas celého skúšobného procesu totiž hľadáme vnútro tých, ktorých stvárňujeme. Odznovu začíname aj preto, lebo sú to nové postavy, majú nové, teda iné povahy, okolie, všetko.
Meno Csongor je maďarsko-tureckého pôvodu a znamená čosi ako morský vták. zaujímali ste sa, prečo vám ho rodičia dali?
Áno, znamená niečo ako čajka. Na to, prečo sa tak volám, som sa doma nikdy nepýtal, ale keďže moja sestra sa volá Tünde, čo v preklade znamená víla, predpokladám, že to vychádza z názvu jedného maďarského literárneho diela Csongor és Tünde.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Csongor Kassai v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
