Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, šéfredaktor Ivan Štrpka.

„Neveria mi, keď tvrdím, že poézia je dôležitejšia ako sám život. To preto, lebo nič okrem vlastného života ani nemajú,“ zapísal si do svojho denníka Víťazoslav Hronec. V druhom pokračovaní doteraz nepublikovaných zápiskov tohto vojvodinského spisovateľa, ktorý je výnimočným zjavom aj slovenskej literatúry, sa dozvedáme o jeho obdive ku knihe Poetika priestoru od filozofa Gastona Bachelarda – jeho citáty uvádzajú mnoho Hroncových pozoruhodných denníkových textov. „Slobodu si uvedomujem najmä vtedy, keď píšem verše,“ uvažuje Hronec, no súčasne cíti potrebu toho, aby jeho básnické obrazy „boli aj pre iných čitateľné“.

Pôvodnú slovenskú tvorbu zastupujú ukážky z pripravovaného románu Dušana Mitanu Zasľúbená zem a poviedka Miloša Herka V mene spravodlivosti, ako aj básne Daniela Grúňa a Borisa Mihalkoviča.

V pravidelnej rubrike Okraje filozofie a semiotiky sa Miroslav Marcelli a Miroslav Petříček venujú dielu Michela Foucaulta, kým Juraj Mojžiš upiera svoje „voľné oko“ tentoraz na Fragment výtvarníka, člena Združenia A – R, Mariána Meška. Exkluzívnymi hosťami na stránkach Romboidu sú štrnásty dalajláma a Fernando Pessoa, ktorý nám pripomína, že „byť nesmrteľný je jediná protispoločenská činnosť, ktorá nikomu neškodí. A keďže si ju budúcnosť všimne len zriedkakedy, nebolo by od veci, aby si ju aspoň kedy–tedy všimla prítomnosť“.

V ankete o návrate do strateného času v období normalizácie Ivan Kadlečík okrem iného odpovedá, že kontinuita a vertikála dobrého slova zostáva a pravdivie v každom čase, aj v tom stratenom. „A na tom vlastne záleží aj zajtra, ak zajtrajšok vôbec bude.“ (ba)