BRATISLAVA. Štvrté miesto na májových majstrovstvách v diaľkovom plávaní v Seville. Pre niekoho smola, pre juhoafrickú plavkyňu neuveriteľné šťastie. Minimálna strata od medailí nemrzí ani po dvoch hodinách driny na 10 km trati, kde sa pláva voľným spôsobom.
Odstupy sú ozaj na zlosť malé. Len 0,6 sekundy chýbalo na 3. miesto a 5 s na prvé. Neprekáža to.
Prví desiati v cieli totiž majú istý štart v Pekingu. Mladá juhoafrická plavkyňa tak prijíma ešte viac gratulácií ako nová majsterka sveta. Je historicky prvou paralympioničkou, ktorá sa kvalifikovala na olympiádu.
V Pekingu bude úspešná
„Prepáčte. Nikdy neplačem, ale dnes som to neudržala. Znamená to pre mňa veľmi veľa. Je to niečo, čo som vždy chcela dokázať,“ povedala v cieli, píše britský denník Daily Telegraph.
„Táto chvíľa vojde do histórie. To, čo dosiahla, sa nedá k ničomu prirovnať. Sama si ešte poriadne neuvedomila, čo dokázala. Sme na ňu veľmi hrdí,“ rozplýva sa aj Moss Mashishi, prezident Juhoafrického olympijského výboru. Je presvedčený, že hendikepovaná športovkyňa bude na oboch hrách v Pekingu reprezentovať úspešne.
Treba ísť na maximum
Môže sa vôbec takto výrazne hendikepovaný športovec vyrovnať zdravému?
„Nie je v tom žiadny trik, iba veľa driny na tréningu. Musíte zo seba proste vydať všetko. Keď ide o preteky zdravých športovcov, rozdiely nehrajú žiadnu rolu. Sme si rovní a pre úspech treba urobiť maximum. To je to, čo sa počíta.“
Natalie du Toitová sa narodila v Kapskom Meste a od juniorského veku patrila medzi najlepších plavcov krajiny. Ako deväťročná vyhrala disciplíny vo všetkých štyroch plaveckých štýloch. Najlepšia bola preto v polohových pretekoch.
Amputácia
Blízko k splneniu olympijskeho sna bola už ako 16ročná. V roku 2000 jej štart v Sydney unikol len veľmi tesne. Nič to, vraveli jej všetci. To najlepšie máš pred sebou.
Vo februári 2001, ani nie rok po olympiáde, jej pri ceste na skútri nedal prednosť vodič auta. V nezavinenej nehode prišla nádejná športovkyňa o polovicu ľavej nohy. Lekári ju amputovali tesne pod kolenom.
„Keď som sa prebrala, pýtala som sa mamy, že kde mi majú nohu amputovať. Odvetila, že už sa stalo,“ spomína na prebudenie v nemocnici.
S ťažkou situáciou sa vyrovnávala po svojom. O tri mesiace bola späť vo vode. Už nie ako vrcholový športovec, lež začiatočník. Musela sa učiť plávať so skrátenou nohou.
Že to nebude ľahké, sa ukázalo už pri prsiach. Buď sa stále točila v kruhu, alebo narážala do steny bazéna, pretože sa snažila viac kompenzovať skrátenú nohu.
Nový začiatok
Natalie, ktorá pri plávaní nepoužíva žiadnu protetickú náhradu, sa napokon rozhodla pre dlhšie trate, kde práca nôh nehrá takú dôležitú úlohu a viac musia zaberať ruky. Dnes pri tréningu v bazéne odpláva 15 až 20 km. Prvú senzáciu pripravila už na hrách Commonweathu v roku 2002, kde súťažila s nehendikepovanými plavcami a na 800 m voľným spôsobom sa dostala až do finále. To sa hendikepovanému športovcovi ešte nikdy nepodarilo.
Náročná príprava
„Na poslednej obrátke som si všimla, že všetci súperi sú už v cieli, ale ľudia v hľadisku stáli a silno ma povzbudzovali,“ spomína na svoje prvé úspechy pre denník Mail&Guardian. Na záverečnom ceremoniáli jej udelili špeciálnu cenu za výnimočný výkon. Tu akoby sa jej neuveriteľná športová kariéra iba začínala.
V roku 2004 sa na olympiádu znova nedostala. V Aténach však bola na paralympiáde. V plaveckých disciplínach vyhrala úžasných 5 zlatých a jednu striebornú medailu. „O olympiáde snívam celý život. Odkedy som začala plávať. Po nehode som sa snažila zistiť, čo dokážem. Vtedy som neverila, že by sa mi to raz podarilo. Od nehody som sa však stále zlepšovala,“ hovorí 24-ročná du Toitová.
Pred majstrovstvami sveta v diaľkovom plávaní v Seville sa s trénerom Dennisom Cotterillom vybrali na mesačné sústredenie do Austrálie. Bolo potrebné vyladiť formu a zlepšiť si rýchlosť vo finiši.
Náročná príprava
„Hornú polovicu tela mám dosť silnú. Pri plávaní zaberám viac rukami, bolo to tak vždy. Aj pred nehodou. Teraz však pri šprintovaní nie som dosť rýchla. Je to pre mňa utrpenie. Po desiatich kilometroch moja zdravá noha už nevládze a záber amputovanou ma nedokáže udržať na hladine,“ hovorila o cieľoch sústredenia.
Finiš v diaľkových disciplínach býva ešte dôležitejší ako v krátkych. Kilometer pred cieľom sa nasadí vysoké tempo, odstupy medzi prvými nie sú vôbec veľké. Záver pre du Toitovú v Seville na rieke Guadalquivir nakoniec dopadol najlepšie, ako mohol.
O jej účasti v Pekingu nemôže byť pochýb. Vybojovala si ho vlastnými silami a pri plávaní nepoužíva žiadnu protetickú náhradu nohy. Tie sú naopak zdrojom rozporov v prípade bežca Oscara Pistoriusa. Ten sa o účasť na OH stále usiluje.
Sny
„Plávanie je moja vášeň, pretože vo vode sa necítim iná. Mám také isté sny a ciele ako tí najlepší. Hendikep vôbec neznamená, že máme iný pohľad na život, iné ciele. Sme rovnakí, pretože snívame o tom istom,“ hovorí Natalie du Toitová.
História si pamätá športovcov, ktorí sa na olympiáde zúčastnili aj s postihnutím. To sa však nikdy vážne nepodpísalo pod ich výkon. V rokoch 1948 a 1952 dokonca Maďar Károly Takács vyhral zlato v streľbe. Pravú ruku mu počas 2. svetovej vojny poznačil výbuch granátu. Takács si obe medaily vystrieľal zdravou ľavou rukou.
