BRATISLAVA. Vlani v septembri prijali poslanci uznesenie, že právne a majetkové pomery vyplývajúce z Benešových dekrétov sú nespochybniteľné, nedotknuteľné a nemenné. To neznamená, že také sú aj všetky konfiškácie, pri ktorých sa komunisti na dekréty odvolali.

Zastali sa ľudáka

Príkladom je osud Vojtecha Hudeca, bývalého člena Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jedného zo spoluzakladateľov polovojenskej organizácie Rodobrana, ktorá sa stala predchodkyňou Hlinkových gárd.

Hudec po vojne prišiel o svoj dom v centre Bratislavy. Štát mu ho zhabal v apríli 1949 na základe dekrétu číslo 108 o konfiškácii nepriateľského majetku. Hudec zomrel v roku 1959. Jeho rodina tvrdí, že o majetok prišiel v dôsledku politickej perzekúcie. Dôkazom malo byť osvedčenie o štátnej spoľahlivosti, ktoré dostal v septembri 1946. V tom čase potvrdzovalo, že nie je kolaborant. Historici sa však zhodujú, že aj tieto osvedčenia sa dokázali vybaviť po známosti.

Bratislavský okresný súd v novembri 2005 pochybnosti nemal. Aby Hudecovej rodine majetok vrátil, zavážilo osvedčenie a posudok od historičky Matice slovenskej a spoluautorky kontroverznej knihy Zamlčaná pravda o Slovensku Anny Magdolenovej.

Prokuratúra bola proti

Na Najvyšší súd sa dostal prípad vďaka generálnemu prokurátorovi, ktorý sa snažil mimoriadnym dovolaním pôvodný rozsudok zrušiť.

Argumentoval tým, že na Hudeca ako aktívneho člena HSĽS a Rodobrany sa vzťahuje aj dekrét číslo päť, ktorý členov oboch organizácií označuje za nespoľahlivých. Preto o majetok prišiel Hudec oprávnene.

Najvyšší súd však v októbri 2007 rozhodol, že prokurátor sa mýli, a pozostalým po Hudecovi dom vrátil. Tvrdí, že pôsobnosť dekrétu päť sa nemôže vzťahovať na osoby, ktoré prišli o majetok na základe dekrétu 108. Pri jeho rozhodovaní zavážilo osvedčenie o spoľahlivosti, ako aj to, že Hudec z HSĽS v roku 1939 vystúpil.

Katarína Zavacká z Ústavu štátu a práva SAV s takýmto výkladom nesúhlasí. „Tieto dva dekréty spolu súvisia, ich obsah na seba nadväzoval,“ povedala.

V Česku majú jasno

Ústavná právnička Kateřina Šimáčková z Masarykovej univerzity hovorí, že aj v Česku majú skúsenosti s rozhodnutiami, ktoré vrátili majiteľom ich majetky. Išlo najmä o židovské majetky, ktoré zhabali najskôr nemeckí okupanti a potom ich skonfiškovali komunisti. Súdy napravili stav, keď došlo ku konfiškácii v rozpore so samotnými dekrétmi. V takomto prípade podľa Šimáčkovej nejde o žiaden zlom, ale o dodržanie procedúry stanovenej dekrétmi.

Či aj Hudecovi zobrali majetok neoprávnene, Šimáčková nepovedala, nepozná jeho minulosť.

Strážil tlač pred slobodou

V tridsiatych rokoch síce nebol Hudec politicky veľmi aktívny, ale od októbra 1938 pôsobil ako tlačový komisár pre všetky noviny, ktoré vychádzali na Slovensku.

„V tom čase už boli noviny postupne zlikvidované,“ hovorí Zavacká. Hudec ako komisár mal na starosti aj to, aby sa do tlače nedostal demokratický názor alebo aby sa neobjavila demokratická tlač. „Takže je osobou, ktorá sa pričiňovala o likvidáciu demokracie na Slovensku, pretože súčasťou nej sú aj sloboda slova a sloboda tlače,“ povedala Zavacká.

Kľúč k trinástej komnate

Rozhodnutie Najvyššieho súdu neznamená, že aj ďalším členom HSĽS alebo Rodobrany môžu súdy vrátiť ich skonfiškované majetky. „Každopádne budú týmto rozsudkom argumentovať,“ hovorí zástupca riaditeľa Ústavu štátu a práva SAV Jozef Vozár. Myslí si, že sa zbytočne otvorila trinásta komnata.

Súd má za preukázané, že nevyvíjal žiadnu činnosť proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, nepodporoval nemeckých alebo maďarských okupantov.

rozsudok Najvyššieho súdu z 21. októbra 2007

Hudec zakladal polovojenskú Rodobranu

Spoločné rodisko bolo zrejme jedným z dôvodov, prečo si o viac ako dvadsať rokov starší radikál HSĽS Vojtech Tuka obľúbil Vojtecha Hudeca.

Hudecova kariéra v HSĽS sa začala v roku 1921. Stal sa blízkym spolupracovníkom Tuku, ktorý ho o dva roky neskôr poveril organizovaním povolojenskej uniformovanej organizácie Rodobrana. Pôvodne mala zabezpečovať poriadok na zhromaždeniach strany. Bola však aj zálohou pre prípadný fašistický prevrat. Jej členovia, ktorých na vrchole mala až 60­tisíc, sa obliekali podľa vzoru Mussoliniho Čiernych košieľ. V roku 1938 ju nahradila Hlinkova garda.

Právny zástupca a komisár

Hudec sa v strane angažoval aj po skončení vysokej školy. Po získaní právnického titulu sa stal podľa Slovenského biografického slovníka právnym zástupcom HSĽS. Neskôr bol aj členom jej výkonného výboru a zástupcom v krajinskom zastupiteľstve.

V 30. rokoch pôsobil dočasne v agrárnej strane, a to najmä v Sedliackej jazde, čo bola jej polovojenská organizácia.

Krátko pred vojnou bol ešte politicky aktívny. V októbri 1938 sa stal komisárom pre tlač. Zodpovedal za cenzúru.

Pomohli známosti?

Hudec napriek svojej minulosti dostal v roku 1946 osvedčenie o štátnej spoľahlivosti, vďaka čomu nebol označovaný za zradcu a kolaboranta. Historici hovoria, že mohli zavážiť známosti.

Milan Zemko z Historického ústavu SAV tvrdí, že bývalým ľudákom z inej ako prvej línie pomáhali demokrati. Mohli sa prihovoriť aj v Hudecovom prípade. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa vraj situácia začala posudzovať inak. „Papiere z roku 1946 už nemuseli platiť.“ Vysvetľuje to, prečo mohol Hudec napriek osvedčeniu o svoj majetok prísť.

Súdy videli prenasledovanie

Súdy povedali, že v Hudecovom prípade išlo o politickú perzekúciu. Opreli sa aj o posudok historičky Matice slovenskej Anny Magdolenovej, ktorá tvrdí, že Hudec v roku 1939 z HSĽS vystúpil.

Priznala, že Hudec sa už ako študent angažoval, ale fašizmus vraj vždy odmietal. Rodobrana podľa nej vo svojom programe s fašizmom počítala, ale „v intenciách zdravého nacionalizmu“.

Vo svojom posudku ho obhajovala aj tým, že ako advokát zastupoval v súdnych procesoch prenasledovaných židov a skrýval účastníkov povstania.

Argumenty historičky pomohli, aby súdy vrátili pozostalým po Hudecovi jeho dom na Nedbalovej ulici v centre Bratislavy.

(vev)

Kto má osvedčenie, nemal prísť o majetok

V Česku sa s prípadom ako je Hudec, už stretli.

V roku 1999 český Ústavný súd rozhodol, že ak niekto dostal osvedčenie o štátnej spoľahlivosti a neskôr mu skonfiškovali majetok, stalo sa to neoprávnene.

Zdôvodnil tak svoje rozhodnutie v prípade Marie Věc­kovej, ktorej otec dostal osvedčenie v roku 1947 a o rok neskôr prišiel o rodinnú farmu. Osvedčenie dostal, hoci bol členom NSDAP, ale pred vznikom protektorátu z nej vystúpil.

(vev)

Čo sú to dekréty

správne označenie je dekréty prezidenta republiky vydané počas 2. svetovej vojny v exile a v prvých mesiacoch po vojne v Československej republike,

nahradzovali zákony, kým nezasadal parlament, do júna 1946,

celkovo bolo vydaných 143 dekrétov,

týkali sa Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov,

riešili potrestanie spolupráce s nepriateľom počas vojny, konfiškáciu majetku, ale aj stratu štátneho občianstva nemec­kého a maďarského obyvateľstva.

Dekrét č. 108

rieši konfiškáciu nepriateľského majetku,

dotýka sa osôb nemeckej a maďarskej národnosti; výnimkou boli tí, ktorí preukázali, že zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti českému a slovenskému národu a buď sa aktívne zúčastnili na boji za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom,

týka sa osôb, ktoré vyvíjali činnosť proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, demokraticko-republikánskej štátnej forme, bezpečnosti a obrane Československej republiky,

o majetok mohli prísť aj tí, ktorí na takúto činnosť podnecovali alebo zvádzali iných, ale aj tí, čo zámerne akýmkoľvek spôsobom podporovali nemeckých alebo maďarských okupantov

Dekrét č. 5

rieši neplatnosť niektorých majetkovoprávnych konaní z obdobia neslobody,

vymedzuje okruh osôb, ktoré možno považovať za štátne nespoľahlivé – ako príklad uvádza aj členov Vlajky, Rodobrany, úderných oddielov Hlinkovej gardy či Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.