Nebudem sa tváriť, že ja presne ovládam všetky zmeny, ktoré mala Lisabonská zmluva priniesť. Bola som síce „pri tom“, keď sa hlavy štátov a vlád v októbri minulého roku v Lisabone dohodli, ale tam sa už dolaďovali len posledné sporné body.
Vďaka svojej práci som aj ja jedným z „mravcov“ v bruselskom mravenisku. Denne sledujem, ako vzniká európska legislatíva. Ako pomaly sa rodia predpisy, ktoré potom médiá „roznesú na kopytách“, že čo to vlastne tá hlúpa EÚ zase vymyslela. Akoby európsku legislatívu neschvaľovali ministri, ktorých menujú víťazi volieb v členských štátoch. Akoby legislatívu neovplyvňovali poslanci Európskeho parlamentu, ktorých si občania volia v priamych voľbách. (Alebo nevolia, ak je účasť taká rekordná ako napríklad na Slovensku.)
Akoby EÚ boli iba nejakí anonymní úradníci, ktorí si môžu robiť, čo chcú. Kto videl rokovania v rade ministrov, vie, ako si krajiny presadzujú svoje záujmy. Než prejde nejaký legislatívny akt, trvá to často roky, aby boli všetci spokojní.
Možno to v dnešnom globalizovanom svete nie je až také hlúpe spojiť sa do väčších celkov. V jednote je sila, hovorievali snáď už aj „starí Slováci“ a dnes je svet už trochu zložitejší než v čase Veľkej Moravy, keď čínski obchodníci nedokázali jednoducho zaplaviť naše trhy zdravie a život ohrozujúcimi tovarmi, keď o smogu a klimatických zmenách nebolo chyrovať a na pokrytie energetických potrieb postačilo vyrúbať pár stromov.
Radi a so samozrejmosťou dnes prijímame veci, ktoré sú výsledkom dlhoročného vývoja v Európskej únii. Páči sa nám, že nemusíme čakať v rade na hraniciach. Páči sa nám, že môžeme pracovať a žiť v iných krajinách. O mnohých veciach, za ktoré vďačíme EÚ, ani netušíme. A nie sú to len eurofondy.
Zjednocovanie Európy je prirodzenou reakciou na dianie vo svete. Namýšľať si, že krajina veľkosti Slovenska niečo znamená v zahraničnej politike alebo ekonomike, je naivné. Vytešovať sa z toho, že neinformovaní a dezinformovaní ľudia zastavili reformu inštitúcií EÚ je úbohé.
Lisabonskú zmluvu „dotiahli“ do konca hlavy štátov a vlád, ktoré sme si priamo zvolili. Boli sme nepríčetní, keď sme ich volili, a preto nemôžu o ničom rozhodovať? Je naozaj rozumnejšie všeľudové hlasovanie, kde ľudia, ktorí netušia, koľko členských štátov má EÚ alebo koľko rokov má storočie (viď „Aj múdry schybí“), rozhodujú o texte zákona? A čo je horšie, „Spojené štáty európske“, alebo to, že nás o chvíľu prevalcuje Čína?
Je naivné si myslieť, že Slovensko teraz, keď zmluva neprešla, má väčší vplyv v EÚ. Slovensko je stále smiešny a zanedbateľný hráč. Je veľmi jednoduché, všetko zlé zvaliť na EÚ a všetko dobré pripisovať národnej vláde.
Celé je to, ako keď slon a blcha kráčajú po moste a blcha si pochvaľuje: „Ej ale dupoceme!“ Zmluvu o reforme inštitúcií potrebuje EÚ aj tak. Len sa to celé omešká a predraží. A kto môže zaručiť, že bude lepšia než táto? Čo sme tým vyhrali?
Autor: Mária Mlynarčíková
