nich. Už pred vchodom teda nastali prvé hádky.
Vošiel som do obchodu bez vozíka, keďže na tých pár vecí, čo som potreboval, vozík nebol až taký nutný. Vnútri bolo tiež veľa ľudí, a to aj napriek tomu, že obchod bol otvorený len približne tri minúty. Pobehal som po obchode, nabral, čo som potreboval, keď tu zrazu - strhol sa v zadnej časti obchodu krik. Išiel som sa pozrieť. Zistil som, čo je príčinou toho počtu ľudí.
V ten deň bola akcia na cukor, ktorého pravdepodobne nebol dostatok. Tí šťastnejší naložili vozíky a utekali k pokladniam. Z piatich boli otvorené tri, čo spôsobilo niekoľkometrové rady, ktoré znemožňovali prístup k regálom.
Keď sa minul „prvý“ cukor, hlúčik ľudí sa zhromaždil okolo dverí, odkiaľ privážajú nový tovar. Ako sa dvere zdvihli, zbadal som zdesený pohľad chlapíka, ktorý cukor ťahal von. Nedostal ho tam, ľudia sa naň vrhli. Radšej zmizol skôr, ako by prišiel k zraneniu. Čo nasledovalo potom, bolo celkom „zábavné“ divadlo. Miesta bolo dosť, tak všetci stáli akoby v prvom rade so vstupenkou zadarmo.
Babky s paličkami, dedkovia, ľudia v strednom veku, všetci. Každý sa snažil uchmatnúť pre seba čo najviac. Tí vynaliezavejší, ktorí sa nedostali až ku kope, vyberali cukor ľuďom z vozíkov.
Z každého po jednom, mali desať či pätnásť kilogramov a mohli odísť.
Vyvrcholením predstavenia bolo, keď dve babky použili svoje paličky na odohnanie zvyšku „supov“. Cukor zmizol a zem v okolí pár metrov bola biela. Ak by sa správali kultivovanejšie, cukor sa mohol ujsť ďalším. Na zemi totiž skončilo pekných pár kíl. Pri poslednej akcii na stromčeky a iné kríky musela zasahovať aj polícia. V obchode to vyzeralo ako na pooranej roli. Všade samá hlina.
No čo už, takí sme ľudia. Niektorí zabávači, iní diváci. Hlavne, že sme si všetci z toho niečo odniesli. Niektorí kilá cukru, iní monokel od babičkinej paličky, ostatní zážitok z predstavenia. Nabudúce možno bude obchod akceptovať aj kultúrne poukazy.
Autor: Igor Tomaško
