Takto možno postaviť otázku, čo má prednosť: vlastníctvo alebo umenie? Ochrana majetku je vraj prirodzené právo, ale rovnako prirodzená je aj sloboda prejaviť sa.
Lenže prirodzenému a neprirodzenému aj tak šéfuje naoko jasný zákon. Náš Trestný zákon napríklad hovorí: „kto poškodí cudziu vec tým, že ju postrieka, pomaľuje, popíše farbou alebo inou látkou, potrestá sa odňatím slobody...“(§ 246, Trestný zákon)
Lenže, čo je to tá efemérna „cudzia vec“ a najmä, čo je to poškodenie? Je dobrý street art výtvarný prejav neodškriepiteľných umeleckých i spoločenských kvalít a nárokov poškodením?
Alebo je akýkoľvek zásah do majetku jeho poškodením? Aj keď susedke trebárs polejete muškáty?
Zákony sú už zo svojej povahy sofistika. Niekto sa s niekým dohodol, aby mali obaja, v tom ideálnom prípade, úžitok. Preto, ak sa niekto spýta, čomu dávam prednosť, či umeniu alebo vlastníctvu, zvolím umenie, prípadne vlastníctvo umenia.
Radšej byť, ako mať.
