Pochopiteľne sa strhla veľká zvada a vyhrážky z oboch strán. Niektoré argumenty pripomínali "tanky na Budapešť" predsedu nemenovanej slovenskej koaličnej strany, iné boli celkom k veci.
Napríklad ten, že izraelskí Arabi sa bez znalosti hebrejčiny ďaleko nepohnú a musia sa ju učiť, kým po arabsky rozpráva len zlomok Židov a v škole si arabčinu môžu zvoliť ako jednu z alternatív (druhou je francúzština alebo španielčina).
Alebo že kandidátom na ďalší oficiálny jazyk je ruština. Alebo že to všetko je úplne zbytočná debata, lebo aj 60 rokov po tom, čo sa z Palestíny, bývalej britskej kolónie, stal štát Izrael, sú takmer všade nápisy v angličtine, hoci tá už dávno nie je oficiálnym jazykom.
Je jasné, že za podobnými návrhmi je čistý politický kalkul a naháňanie voličov. V každej populácii sa nájdu ľudia a voliči, ktorým prekáža všetko iné, menšinové, idúce mimo hlavného prúdu.
Ak sa to iné navyše občas skutočne správa nepriateľsky či pohŕdavo, majú podobné návrhy šancu. Faktom je, že s arabčinou ako oficiálnym jazykom som sa za ten čas, čo tu žijem, stretla minimálne, teda ak nepočítam dvojjazyčné nápisy a arabské titulky niektorých programov vo verejnoprávnej televízii.
Arabskí poslanci tiež právo používať svoju materinskú reč v parlamente využívajú málokedy (aj keď jeden z nich sa preslávil tým, že rád po arabsky klial). Zákaznícke linky štátnych aj súkromných firiem majú napríklad operátorov hovoriacich po rusky (to je úplne samozrejmé), po anglicky, ale len málokedy po arabsky.
Keď tu prednedávnom uviedli televízny seriál o osudoch rodiny izraelských Arabov, bol z toho tiež menší škandál. Jednoducho povedané, ak by aj zákon na zrušenie arabčiny ako oficiálneho jazyka prešiel, v praxi by sa veľa nezmenilo. To, že by tým utrpel imidž štátu Izrael, je jasné. Ale takým, čo posielajú "tanky na Budapešť" je to jedno.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
