Veľká časť vecí, ktoré nájdete v základnej škole vo Vyšnom Kubíne má viac ako sto rokov, ale deti si ich môžu kedykoľvek chytiť do ruky a poobzerať.
Dvanásť detí v triede - to už dnes nie je celkom bežný jav. Deti vďaka regionálnej výchove poznajú svoj kraj niekedy aj lepšie, ako ich rodičia. FOTO – AUTORKA
e, keramický či plechový riad. Nechýbajú ani remeselnícke nástroje či píšťalka z husacej kosti.
„S fúrikom som chodil od domu k domu. Ľudia nám dávali, čo našli na pôjdoch,“ spomína na začiatky zbierky riaditeľ školy Jozef Strapec. Aj dnes rodičia radi škole venujú predmety, ktoré patrili ich predkom.
Deti si veci, z ktorých veľká časť má najmenej sto rokov, môžu hocikedy chytiť do ruky, poobzerať, preskúmať. Ešte sa vraj nestalo, že by sa niečo pokazilo. Riaditeľ otvára komodu a ukazuje skvosty, ktoré skrýva: ľanové košele, gate, spodnice, vyšívané zemianske čepce a goliere. Veľkou pýchou je oblečenie, doplnky a vlastnoručne vyšívaný obrus známej rodáčky, spisovateľky Margity Figuli. Veľkú časť zbierky, napríklad relikvie po Hviezdoslavovi či zemianske kroje, škola darovala múzeu.
V roku 1993 začali na Slovensku vznikať školy s regionálnym zameraním, do projektu sa zapojilo aj niekoľko škôl z vyšnokubínskeho okolia. „Projekty sú ukončené, ale dodnes neexistuje vyjadrenie ministerstva školstva, či môžu školy podľa týchto projektov učiť,“ hovorí riaditeľ. Myšlienka regionálnej výchovy však žije ďalej a v roku 1997 sa k nej pripojila aj štvortriedka vo Vyšnom Kubíne. Práve v tom roku vzniklo Združenie pedagógov zo škôl s rozšíreným vyučovaním regionálnej výchovy a ľudovej kultúry. Dnes je v združení zapojených takmer 50 základných a materských škôl z celého Slovenska.
Podoby regionálnej výchovy sú individuálne pre každú školu. Vždy závisí od učiteľa, z čoho si vyberie, k čomu má vzťah a ako to žiakom odovzdá. Ovplyvňuje to aj charakter regiónov. „Učiteľovi to však samé nepadne do lona, preto by každá škola mala mať spracovaný metodický regionálny fond,“ tvrdí riaditeľ Strapec.
Pre pedagógov je zadosťučinením aj to, keď deti niekto neznámy pristaví na ulici a spýta sa, kde je kaštieľ, alebo čo si v dedine môžu pozrieť. „A naše deti vedia reagovať. Povedia turistovi - tento kostol je veľmi starý a je v ňom vzácna socha, je tu najstarší dom na dolnej Orave. Povedia mu nielen o Figuli a Hviezdoslavovi, ale aj o ostatných slávnych ľuďoch z okolia. Stretli sme sa aj s tým, že deti vedia viac ako ich rodičia. Nezanedbateľný je aj multikulturálny aspekt. Mať rád svoj kraj, poznať ho a snažiť sa ho chápať, pomáha ľuďom chápať aj iné kultúry,“ hovorí riaditeľ školy.
Deti však nežijú len minulým či predminulým storočím. Už prváčikovia si sadajú za počítač aj v tejto oravskej dedine.
ANDREA HARMANOVÁ
