ále ďaleko. Aj na challengeri v Košiciach si po každom zápase prikladal na lakeť ľad, aby mohol zobrať raketu aj na druhý deň.
Turnaj Košice Open Steelers Cup je váš ôsmy po prestávke, ale prvý, na ktorom ste vyhrali viac ako jeden zápas. Čo si od neho sľubujete?
„Že si víťazstvami posilním sebavedomie, lebo prehier už bolo dosť. V prvom kole som s Čechom Caklom i potom s Nemcom Greulom odohral dobré zápasy. Cítil som zlepšenie. Povzbudilo ma to do ďalších kôl. V Košiciach hrám rád. Prišiel aj Ďuso Merkovský s veľkým bubnom, chvíľami som si pripadal ako v daviscupovom stretnutí.“
Pravú ruku stále nemôžete vyrovnať. Ako by ste porovnali zdravotný stav pred a po operácii?
„Lakeť je 'rozbitý', lepší už nebude. Ruka už nikdy nebude vyrovnaná, svaly sa skrátili. Je to niečo, s čím pri tenise rátam. Na nič sa nevyhováram. V lakti aj teraz občas cítim bolesť, ale nie je taká pichľavá ako predtým. Naposledy pred týždňom v Prostějove, kde popršalo a mali sme ťažké, nasiaknuté loptičky. Ale dá sa s tým hrať.“
V čom vás zranenie najviac obmedzuje?
„Jednoznačne pri servise. Stratil som švih. Predtým som hodil kriketovou loptičkou 100 metrov, teraz asi štyridsať. Kedysi som servoval rýchlosťou 210 km/h, dnes okolo 180 km/h. Takže, keď súper dobre returnuje, rýchlo ma na kurte dostane pod tlak. Pri úderoch zo základnej čiary mi zranenie až tak neprekáža, hoci je pravda, že rotácie už nie sú ako bývali. O to viac musím na protihráčov využívať svoje skúsenosti, viac myslieť takticky.“
Na jeseň 2004 ste boli na 12. mieste vo svete. Trúfate si odhadnúť, na koľko percent z najlepšej formy hráte dnes?
„Neviem to porovnať. Vtedy ma nič nebolelo, teraz som obmedzený zranením. Predtým som hral svetový tenis, dnes som na challengeroch. Je to úplne iná situácia. Ako keby som mal porovnať olympionika s paralympionikom. S hendikepom, ktorý mám, sa už k tenisovému vrcholu nikdy nepriblížim. Ale na hru okolo stovky svetového rebríčka by mi to mohlo stačiť. Viem, že to nebude hneď zajtra. Som trpezlivý.“
Profesionálny tenis hráte od roku 1996. Nerozmýšľali ste o konci kariéry?
„Iní by po takej operácii možno skončili, ale mňa tenis stále baví. Tešil som sa, že sa znova vrátim na okruh ATP, že budem cestovať. Aj keď zväčša hrám už len na menších turnajoch. Určite príde čas, keď poviem dosť, no zatiaľ ma drží láska k športu.“
Pred rokom ste hrali na veľkých turnajoch so súpermi ako Federer, Nadal a teraz spoznávate Cakla, Greula i ďalších hráčov na challengeroch. Ako sa s touto zmenou vyrovnávate?
„Nemám s tým problém. Viem, že hrám so slabšími súpermi, ale ani ja už nie som ako pred rokom. Na Roland Garros v Paríži som si zatrénoval s Rogerom Federerom, a tak sa ma vypytoval, ako sa cítim. Aj ďalší hráči vedia, čím som prešiel. Na súperoch cítim, že si teraz proti mne viac veria.“
Vo svetovom rebríčku ste sa po operácii prepadli z 37. miesta do tretej stovky. Do konca tohto roku však na ôsmich turnajoch môžete využiť chránený renking - 70. miesto. Kde tak ešte urobíte?
„Hral som s ním v Miami, Casablanke, na Roland Garros a pošťastilo sa mi dostať aj na olympiádu do Pekingu. Zostali mi ešte štyri možnosti. Vyberiem si veľké turnaje, aby sa mi aj finančne vrátilo, čo do tenisu investujem. Lebo na challengeroch som stratový. Takže pôjdem na grandslamové turnaje Wimbledon, US Open a zvyšné dve karty si nechám na jeseň.“
V roku 2005 ste pomohli Slovensku k postupu do finále Davisovho pohára. V nasledujúcej sezóne však náš tím vypadol do zóny a odvtedy sa márne pokúša o návrat medzi elitu. Môže sa to podariť v septembri proti Srbsku?
„To by sa musel stať zázrak (úsmev). Ak prídu hostia v najsilnejšej zostave s Djokovičom, Tipsarevičom, Zimonjičom, naše šance sa scvrknú na minimum. Pre mňa to môže byť jeden z posledných daviscupových zápasov. Z našich mladších hráčov nevidím reálne, kto by proti silným hráčom súpera mohol bodovať.“
Slovensko v súčasnosti nemá hráča v dvojhre v prvej stovke svetového rebríčka. V čom je problém, že mladíci Lacko, Čapkovič, Červenák, Kližan ustrnuli vo vývoji?
„Chýba im srdce, zápal pre tenis. Sú talentovaní, ale to nie je všetko. Občas sa im snažím poradiť, avšak nepočúvajú. Idú si za svojím. Chlapci nedávajú tenisu všetko, vidieť to aj na tréningu. Nie vždy hrajú s plným nasadením. Keď sa im skončí tenis, majú iné priority. Ak sa mám s nimi porovnávať: pri starších hráčoch Kučerovi či Krošlákovi som sa v tréningu snažil pochytiť čo najviac. Chcel som ich zdolať. Trénoval som štyri - päť hodín a stále rozmýšľal, ako na nich vyzrieť. Aj keď som zaspával, myslel som na to, čo treba urobiť, aby som sa zlepšil. Hm, dnes je to zrejme iné.“
V januári ste po 11 rokoch chýbali na grandslamovom turnaji v Melbourne. Čo ste vtedy stihli vo voľnom čase?
„Je pravda, že po dlhom čase som bol na Silvestra doma. Dva razy som zašiel na diskotéku, snažil som sa byť s priateľkou Nelly, bol som sa pozrieť na stavbu domu - na jeseň by som sa mal sťahovať do nového. Ale inak som rehabilitoval a trénoval, aby som sa mohol vrátiť na kurty.“
Dominik Hrbatý
Narodený: 4. 1. 1978 v Bratislave
Víťaz 6 turnajov ATP: San Marino 1998, Praha 1999, Auckland 2001, Auckland 2004, Adelaide 2004, Marseille 2004
Postavenie v rebríčku ATP: 289.
Najvyššie postavenie: 12. (2004)
Zárobky v kariére: 6,8 mil. USD
Tréner: Jaroslav Bulant
