BRATISLAVA. Veronika Holubová je tretiačka na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Študuje špeciálnu pedagogiku, odbor pedagogika sluchovo postihnutých a pedagogika mentálne postihnutých. Pred pár dňami úspešne zvládla štátne bakalárske skúšky, chystá sa pokračovať v magisterskom štúdiu.
Počas nášho rozhovoru posunkuje, aj keď jej nerobí problém ani hovorená reč. Tlmočníčka vysvetľuje, že je to tak pre Veroniku pri kontakte s neznámou osobou jednoduchšie.
Babička trvala na hovorení
Veronika sa narodila v rodine nepočujúcich. V jedenástich rokoch prišla o mamu a výchovu prebrala babička, s ktorou žije dodnes. Tá počuje a trvala na tom, aby sa Veronika naučila aj hovoriť. Tréningom reči sa vraj deň začínal aj končil.
Kým základnú školu Veronika absolvovala v škole pre sluchovo postihnutých, počas strednej na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Lučenci sa integrovala medzi počujúcich. "Začiatky boli ťažké. Musela som si privyknúť na internátny život, vstúpila som do komunity počujúcich. Dva mesiace mi trvalo, než som si zvykla," spomína Veronika. Spolužiaci sa k nej správali ako k retardovanej. "Nerozumeli mi, ale ani ja im. Neboli zvyknutí na melódiu môjho hlasu. Musela som im dokázať, že sme ako oni, len nepočujeme. Ale nedržala som sa v ústraní, komunikovala som, ako som vedela. Učitelia mali so mnou trpezlivosť," tvrdí.
Strednej škole Veronika vďačí za to, že sa naučila súvislejšie vyjadrovať, obohatila si slovník o množstvo odborných výrazov, ktoré dovtedy nepoznala. Keď im nerozumela, vyhľadala si ich v slovníku cudzích slov, alebo sa obrátila na špeciálneho pedagóga. Ale posunkový jazyk jej chýbal.
V Lučenci pochopila, kam vlastne patrí - medzi nepočujúcich. Aj keď sa spoločnosti počujúcich nebráni.
Odzeranie na prednáškach je namáhavé
Veronika hovorí, že vysokoškolské štúdium nepovažuje za mimoriadne náročné. Ale človek musí mať pevnú vôľu a silnú motiváciu. "Tá mi nechýba, babičkina radosť z mojich úspešných štátnic ma ženie ďalej," hovorí.
Ak pedagógovi na prednáške nerozumela, o to viacej samostatne študovala z literatúry, alebo si odpísala poznámky od spolužiačky.
Prednášky sú dlhé, je pre ňu únavné čítať z pier deväťdesiat minút. Niektorí vyučujúci jej pošlú mailom svoje poznámky, čo je obrovská výhoda, lebo potom vie, o čom sa hovorí.
"To naše postihnutie nie je úskalie, ktoré by nám bránilo prekážky prekonávať," vysvetľuje.
Aj preto Veroniku môžete stretnúť napríklad na diskotéke. Hudbu cíti cez vibrácie. Už druhý rok sa aktívne venuje zimnému športu curlingu a zbiera s ním medaily. Naposledy na zimnej paralympiáde. Je členkou expertnej komisie pre posunkový jazyk pri Štátnom pedagogickom ústave.
Je vzorom pre nepočujúcich, hovoria o nej pedagógovia. Aj preto sa stala študentskou osobnosťou Slovenska za tento školský rok. Ocenenie jej odovzdal prezident republiky.
Podľa Veroniky sluchové postihnutie môže byť aj výsadou. Robí vraj človeka výnimočným v akomkoľvek prostredí.
Jarmila Horáková © SME
