BRATISLAVA. Umožnili sme mu študovať na našej škole nielen pre neho samého, ale tiež aby si ostatní študenti uvedomili, čo majú, keď sú zdraví, povedal riaditeľ Gymnázia Jána Papánka na Vazovovej ulici v Bratislave v roku 2001, keď do školy nastupoval nevidiaci Mišo.
Bez skúseností
Riaditeľ Hanula hodil do vody nielen Miša, ale aj jeho spolužiakov a učiteľov. Nikto z nich totiž nemal žiadne skúsenosti, ako pracovať na jednotlivých hodinách s nevidiacim študentom. Miroslava Stančíková, ktorá v tom čase robila na gymnáziu výchovnú poradkyňu a učila Miša aj matematiku, sa stala preňho v škole druhou mamou. S odstupom času hovorí, že aj keď bola Mišova integrácia náročná, obohatila žiakov aj učiteľov. Študenti sa naučili žiť s postihnutým spolužiakom a pomáhať mu. Učitelia ho dokázali vzdelať a pripraviť na vysokú školu.
Dnes je Michal už štvrtákom na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Na gymnáziu má ale svojich nasledovníkov zo školy na Svrčej ulici.
Pomoc tyflopéda
Úspech s Mišom utvrdil vedenie gymnázia v tom, že treba v individuálnej integrácii postihnutých žiakov pokračovať. "V tomto školskom roku sme ich mali 11 v siedmich triedach, väčšinou so zrakovým postihnutím. Dvaja v máji úspešne zmaturovali," hovorí súčasná výchovná poradkyňa Oľga Bertová. Od minulého roka sa im raz za dva týždne venuje aj špeciálny pedagóg - tyflopéd. Odbornú a metodickú pomoc poskytuje aj učiteľom.
"Každý zo žiakov je iný, vyžaduje si iné podmienky integrácie podľa stupňa zrakového postihnutia.
A ako hodnotia svoju integráciu nevidiaci? Nikdy sa vraj na gymnáziu nestretli s posmechom, nestáva sa im, že by im niekto odmietol pomoc. Ani jeden neoľutoval rozhodnutie študovať medzi zdravými spolužiakmi.
Jarmila Horáková © SME
