Poľský himalájista KRZYSTOF WIELICKI, hlavný hosť bratislavského festivalu Hory a mesto, poskytol SME exkluzívne interview. Wielicki sa preslávil hlavne zimnými prvovýstupmi. Ako prvý horolezec stál v zime na Mt. Evereste (1980), Kančendžonge (1986) či Lhoce (1988). Medzitým stihol ako prvý za jeden deň zdolať ďalšiu osemtisícovku Broad Peak.

Patríte medzi siedmich horolezcov, ktorí dosiahli vrchol všetkých štrnástich osemtisícoviek. Aká motivácia sa za tým skrýva? Čo to pre vás znamená?

„Dobývanie všetkých osemtisícoviek, teda ‘Koruny Himalájí‘ nie je cieľom samo osebe, nikdy to nebolo nikoho cieľom, ani mojím. Začal s tým Messner a Kukuczka, ktorí boli vzájomní rivali. Túto súťaživosť vyvolali aj médiá, ktorým sa takéto preteky hodili. Pre himalájistov je prirodzené, že cestujú z výpravy na výpravu, z jedného vrcholu na druhý. Ja som o ‘Korune Himalájí‘ začal rozmýšľať až okolo roku 1995, keď som mal za sebou už desať osemtisícových štítov a povedal som si, že by bolo dobré dokončiť túto etapu zlezením zvyšných štyroch. Teraz som rád, že sa mi to podarilo, mohol som to pustiť z hlavy. Dovtedy som sa cítil tak trochu väzňom, pretože každý sa ma pýtal, koľko vrcholov mi ešte zostáva.“

Po „Korune Himalájí“ ste sa pokúšali zdolať najvyššie vrcholy všetkých svetadielov. Podarilo sa vám to?

„Podarilo, ale nepripisujem tomu veľký význam, je to málo športové. Ak porovnám ‘Korunu zeme‘ s ‘Korunou Himalájí‘ a jej ťažkými cestami a solovýstupmi, je to pre mňa cesta nadol. Vrcholy svetadielov dnes robí veľa turistov. Ja sa potrebujem dostaváť stále vyššie a ďalej.“

Oveľa zaujímavejší a hodnotnejší je určite projekt výstupov na himalájske štíty v zime.

„Určite áno, je to naša staršia myšlienka. Teraz by sa nám mohlo podariť dokončiť výstupy na päť najvyšších hôr sveta v zime. Na troch z nich sme už boli, zostáva K2 a Makalu. Makalu sme skúšali dva razy, v roku 1990 a 2000, nepodarilo sa nám to, bolo príliš neskoro. Začali sme v novembri, ale nestihli sme dosiahnuť vrchol do konca roka. V januári je už veľká zima a vietor, veľa snehu. Trochu sme zlyhali aj po taktickej stránke, dlho sme sa nevedeli rozhodnúť, ktorou cestou chceme dosiahnuť vrchol. Sústreďujeme sa na zimu 2002, kedy plánujeme výstup na K2. Chceme začať v tom najhoršom období – januári a februári, a v marci, keď sa počasie zlepší, ukončiť výstup.“

Nemyslíte si, že peniaze a tlak médií pokazili medziľudské vzťahy v horolezectve? Kedysi horolezci reprezentovali priateľstvo, ak sa niekomu niečo stalo, pomôcť mu bolo dôležitejšie ako vrchol. Dnes sa zdá, že práve úspech expedície je najdôležitejší.

„Myslím, že v iných športoch je to oveľa horšie. Všeobecne sa mi zdá, že sitácia v medziľudských vzťahoch nie je taká zlá ako píšu médiá, hoci v komerčných expedíciách sú vzťahy založené na báze vodca – klient. Klient si zaplatí a chce sa dostať na vrchol často za každú cenu. Tieto expedície však nemôžeme zakázať, hory nie sú len naše. Nezdá sa mi správny prístup ministerstva turistiky v Nepále, ktoré nariadilo vysoké poplatky za povolenia. Dovoliť si ich môžu len bohaté expedície. A bohatá expedícia znamená desať ton výbavy, televízory, satelitné telefóny. Komerčné expedície nehľadajú nové cesty, výstup nie je pre ne otázkou radosti z hôr, klienti chcú doma ukázať certifikát, že stáli na vrchole.“

Ako ovplyvnili horolezecké expedície miestnych obyvateľov?

„Horolezci v Nepále veľa zmenili. Pred dvadsiatimi rokmi som mohol hocikde zabudnúť nohavice a našiel som ich tam, dnes sa bojím, aby mi ich neukradli. Ľudia v Nepále sú veľmi priateľskí, pomáhajú nám. Miestni obyvatelia, hlavne Tibeťania, žijú veľmi slobodne, nie sú takí hladní po úspechu, dôležité sú pre nich emócie a predovšetkým sú veľmi tolerantní – nezaujíma ich farba pleti ani národnosť. Myslím, že je na nás, aby sme využili každú príležitosť a vzdelávali ich, napríklad v ekológii. Ak miestni kvôli vareniu čaju pre turistov rúbu stromy, treba im povedať, aby ho varili na plynovom variči a pýtali od turistov o rupiu viac.“

Nie sú to práve horolezecké expedície, ktoré nechávajú za sebou odpadky a zabúdajú na ekológiu?

„Nie je to otázka ekológie, skôr etiky. Vyrúbanie lesov je ekológia, ale to nerobia turisti. Keď však hodím papier na zem, je to etika. Môžeme niekoho poslať riskovať život pre to, aby zniesol dole napríklad použité kyslíkové fľaše? Ekológovia musia o takýchto problémoch hovoriť viac, preháňať, netváriť sa, že to nie je také zlé, pretože ľudia sa inak nespamätajú.“

V dvadsiatych rokoch dosiahli anglické expedície takmer vrchol Everestu s vybavením, s ktorým by nás dnes Horská služba nepustila ani do Tatier. Akou mierou sa dnes na úspechu podieľa technológia a akou ľudské schopnosti?

„Úspech nie je zásluhou technológie, skôr otázkou horolezeckého štýlu a talentu. Technológiu som vždy chápal ako prostriedok na zvýšenie bezpečnosti. Jej najväčším prínosom je podľa mňa rádiotelefón, ktorým možno privolať pomoc a umožňuje spojenie s lezcami. Najdôležitejšie je mať cieľ a ochotu niečo obetovať. Vtedy sa to podarí, aj keby ste mali ísť bosý. Ak cieľ nemáte, technické vybavenie vám nepomôže.“

Mali ste niekedy pocit – toto je môj posledný deň, ak to prežijem, už sa do hôr nikdy nevrátim?

„Takýto pocit si v horách nemôžem dovoliť, nepomohol by mi a je to nebezpečné. Strach je dôležitý, no musí to byť strach pred nebezpečenstvom, ktorý mi nedovolí zbytočne riskovať. Bez emócií lezenie nemôže byť.“

Stáli ste na najvyšších horách sveta, majú ešte pre vás nejaký význam Tatry?

„K Tatrám mám veľmi sentimentálny vzťah, začínal som tam s lezením. Bohužiaľ, pre nedostatok času tam dnes chodím málo. Stále je veľa vyšších hôr, ktoré chcem zliezť.“

Reinhold Messner dlhé roky držal verejnosť a novinárov v napätí údajnými dôkazmi o existencii Yetiho. Stretli ste ho aj vy?

„Bohužiaľ, yetiho som nevidel ani ja, ani iní horolezci a myslím, že ani Messner nie. Svoju knihu napísal preto, lebo to dopredu sľúbil novinárom. Yeti je legenda, ktorá sa dobre predáva.“

ANDREA HAJDÚCHOVÁ, VLADIMÍR SETTEY